.

Kapitola 11

Ahojte, kočky! Ospravedlňujem sa za včerajšiu neprítomnosť, zasiahli vyššie sily a moja malá dostala hnisavú angínu, takže na písanie nebol čas. Ale teraz už som zasa v práci, pri Victory je mama, pomaly nám je lepšie a keďže už je všetko v poriadku, tu je ďalšia kapitola. Mrzí ma, že tú akciu tak naťahujem, ale viac sa mi toho vrámci jednej kapitoly proste nezmestilo. Príjemné čítanie! :-*

Kapitola 11

- Obaja tu zomrieme. – vyhlásila Robin presvedčivo.

Scott sa uškrnul. Na také vyhlásenie jeho dar nereagoval nijakým nutkaním. Nemohol vedieť, či tu obaja zomrú, alebo nie.

- Tomu sa hovorí dôvera! – povzbudivo vyceril zuby v blýskavom úsmeve.

Robin odvrátila pohľad od jeho tváre a zahľadela sa znovu dolu, k svojím nohám. Presnejšie, takých desať centimetrov od špičiek jej tenisiek. Tam totiž končila strecha Global Computers a začínala príšerná priepasť, ktorá končila pri hlavnom vchode, ktorým Robin každé ráno vchádzala do budovy.

Bola vďačná za to, že je hlboká noc a nemôže tak vidieť hĺbku pod sebou v celej hrôze. Výšku, v ktorej sa nachádzali, mohla odhadnúť jedine podľa drobučkých svetiel áut, ktoré prechádzali po ulici pod nimi.

- Ako chceš v tejto tme zistiť, kam máš vystreliť? – spýtala sa, aby mala dôvod odvrátiť zrak od číhajúceho pažeráka smrti a zahľadieť sa na Scotta, ktorého čierne oblečenie robilo takmer neviditeľným.

Scott uprel znechutený pohľad na výškové budovy, ktoré sa týčili všade okolo nich. Desiatky a stovky rozžiarených oblokov vyzerali ako hviezdy na temnom nebi. Skutočné hviezdy nebolo vidno.

- V New Yorku nikdy nie je tma. Mala by si prežiť bezmesačnú noc v Montane. Nikde nič, len čierno čierna temnota. A nad tebou miliarda hviezd, ak je pekné počasie. Toto, – mávol pohŕdavo rukou k mestu pod nimi, - je len zlá napodobenina noci.

Robin prehltla a Scott si ju premeral. Obliecť ju do čiernej teplákovej súpravy a čiernej bundy k tomu nebol žiaden problém, pretože väčšinu jej šatníka tvorila čierna, biela a sivá farba. Ešte nevidel ženu, v ktorej živote by tak veľmi chýbali farby.

Zašmátral vo svojom batohu a podal jej akýsi hranatý predmet.

- Daj si to na oči. – poradil jej.

Robin poslúchla a priložila si predmet k očiam. Noc v okamihu zmenila farbu. Svet dostal zelený odtieň. Jediné, čo zostalo tmavé, bola obloha. Budovy boli sivozelené a nezreteľné, ale dostatočne jasné, aby videla temné obloky protiľahlej budovy FC.

- Sú to špeciálne okuliare na nočné videnie. – vysvetlil jej.

- Patria k mojej bežnej výbave.

Robin s morbídnou fascináciou nazrela cez okraj strechy a priepasť dostala celkom nový rozmer. Uvažovala, ako dlho by asi trvalo, kým by dopadla na chodník, keby sa teraz pošmykla. Potriasla hlavou a ustúpila od okraja.

- Máš ešte jedny? – spýtala sa, keď cez prístroj uvidela, že Scott nemá na tvári nič podobné.

- Nepotrebujem ich. Vidím dobre aj v tme. – pokrčil plecom a vzápätí by si bol najradšej odhryzol jazyk.

Okatejšie už nemohol naznačiť, že s ním niečo nie je v poriadku!!! To ten jeho debilný talent! Keď sa nesústredí, vytresne pravdivú informáciu aj v okamihoch, kedy by normálny človek bez mihnutia oka klamal! Zaťal zuby.

Bude sa musieť pozornejšie kontrolovať. Po očku pozrel na Robin, ktorú jeho oznámenie prekvapilo.

- Vidíš po tme?

No, ty chytrák, a čo teraz? Mohol by zašomrať čosi o vrodenej zrakovej poruche, ale to by bola priama lož a jeho dar by nikdy nepripustil, aby lož opustila jeho pery. To by sa ňou skôr udusil.

- Áno. – priznal neochotne.

Robin ani tak neprekvapilo zistenie, že Scott má nočné videnie, ako skôr jeho výraz tváre, keď tie slová vyšli z jeho úst. Vyzeral, akoby si najradšej strelil facku. Za tým musí rozhodne niečo byť. Scott niečo skrýva.

- Máš nejakú... očnú vadu? – spýtala sa obozretne.

Úprimne si povzdychol. Čo by dal za to, aby v takýchto chvíľach mohol kývnuť hlavou! Namiesto toho úsečne odvetil.

- Nie. Môj zrak je celkom zdravý.

- Tak potom čo...? – nevzdávala sa.

Zaškrípal zubami.

- Zdravý, ale iný. Mám proste isté danosti, ktoré väčšina ľudí nemá. Preto môžem robiť svoju prácu. A preto som v nej taký dobrý.

Hm. To nebolo zlé. Bola to čistá pravda. Až na to, že zmienená práca je v podstate vojna proti Rovnováhe a jej prisluhovačom – Teriánom. Priemyselná špionáž je len vedľajšák, ktorý zabezpečuje klanu isté krytie a peniaze na ich skutočné poslanie. Okrem toho sa takto mladí Gaylanovci mohli dobre vycvičiť. Je len otázkou času, kedy babička pošle svoje najstaršie pravnúčatá, Skylarine deti, na nejakú podobnú misiu, aby si precvičili svoje schopnosti v praxi. Scott si bol istý, že babi to už naplánovala do najmenších podrobností – a to mali dvojčatá iba dva roky.

Robin sa s odpoveďou zdanlivo uspokojila, no jeho tón jej stále vŕtal v hlave. Čosi tají, to je isté. Ale to môže počkať.

Pretože teraz ju čaká niečo horšie.

Pomocou okuliarov zbadala, ako Scott vytiahol z batoha hromadu kratších, či dlhších komponentov čohosi, čo sa okamžite pustil skladať. Bez okuliarov. Takže je to pravda. On potme vidí.

Robin aj s okuliarmi videla iba hrubé obrysy tých súčiastok, ale Scott ich skladal bez váhania, asi tak rýchlo, ako by ona poskladala škôlkarske puzzle.

- To vidíš naozaj dobre. – skonštatovala. Strhol sa, ale obratne sa vyhol tej nesprávnej reakcii.

- Už som to robil toľkokrát, že na zloženie samostrelu oči nepotrebujem. Poznám to po hmate.

Samostrel, ako sa Robin dozvedela, bolo čosi medzi lukom a kušou v high - tech verzii. Keď Scott dokončil skladačku, informoval ju, že táto sranda má dostrel asi trojnásobok toho, čo hocijaký luk. Len prikývla a dívala sa, ako odskúšal hlavicu strely.

- Pri takej rýchlosti, akú samostrel vyvinie, sa hlavica zavŕta hlboko do steny. Náraz samotný doslova vyzlečie zo strely tento kovový plášť a kotvy, ktoré sú vo vnútri, sa vymrštia a pevne uchytia v strope budovy. Keby sme zamierili na stenu vedľa obloka, bolo by to riskantné. Tie steny nie sú bohvieaké hrubé. Kotvy by mohli vytrhnúť kus betónu a z nás by sa stali nevzhľadné mokré fľaky tam dolu. – poučoval ju a uškŕňal sa pri tom.

Pri hocikom inom by jej to vadilo. Ale Scottov hlboký hlas ju upokojoval, takže si prestala klásť otázku, čo tu, dočerta, robí, každé tri sekundy. Aj keď, mohol by si s tými farbistými popismi dať pauzu. Scott si jej rozčarovanie nevšímal a ďalej vysvetľoval.

- Vidíš na strele očko? Tam uviažem lano. Druhý koniec potom ukotvíme tu na streche a poriadne ho napneme, aby sme sa mohli po takejto kladke presunúť odtiaľto tam. – hovoril ďalej.

Potom odrazu zdvihol oči.

- Čo bude ďalej?

Robin sa zhlboka nadýchla. Celý plán mu doma musela zopakovať tri krát, kým si bol istý, že neurobí nijakú chybu.

- Príde na rad zlaňovanie, ktoré si mi tak názorne predviedol. Spustíme sa k obloku na tridsiatom poschodí. Overím, či ide naozaj o kanceláriu pána Hoodsa, potom vyrežeš sklo z rámu a budeš ho držať, kým ja sa vopchám dnu.

Scott spokojne prikývol.

- A teraz nasleduje tvoje sólo.

Škaredo na neho pozrela, ale poslušne odverklíkovala.

- Zapnem počítač a otočím obrazovku tak, aby si na ňu videl. Vo vrecku mám štyri USB kľúče, tam by sa mali zmestiť všetky údaje o LKC – 2500.

- Súbory budú zaheslované. – pripomenul jej Scott.

- Kódovač v tvojom pravom vrecku na bunde. Vytiahnem ho a pripojím k počítaču. Ďalej budem postupovať, ako mi povieš.

Scott sa usmial.

- A ďalej?

- Uložím všetky údaje na úesbéčka, odpojím kódovač, vložím ti ho do vrecka, kľúče do môjho vrecka, poriadne zatiahnem zips. – uškrnula sa.

- Len sa nesmej! Keby si vedela, koľko akcií sa už zbabralo len preto, že nejaký idiot nezatiahol zips! Celá misia prebehla eňo ňuňo a po návrate zistil, že bolo všetko zbytočné, lebo tú vec niekde proste stratil! Je to hrozne trápne. – varoval ju.

- Vypnem počítač, natočím obrazovku tak, ako bola, uistím sa, že v kancelárii po mne nič nezostalo, že je všetko tak ako bolo, potom si upevním popruh, vyleziem z okna a z vrecka vytiahnem ten sajrajt v spreji, čo si mi dal doma.

- Je to špeciálny tmel. Absolútne sekundový. – opravil ju Scott.

Robin si ho nevšímala.

- Fajn, tak tmel. Ty priložíš sklo, ja postriekam spoje a môžeme vypadnúť tou istou šialenou cestou, kadiaľ sme sa tam dostali: kolmo hore a potom späť sem. Odtiaľto už to nebude problém.

Scott prikývol.

- A čo máš urobiť, ak ťa tam niekto načapá? Ochranka, alebo upratovačka?

Robin sa zaškaredila.

- Utekať ako o život, mieriť hore na strechu. Tam si ma vyzdvihneš.

Scott sa ešte raz pochybovačne pozrel do jej očí.

- Zvládneš to, zlato? Si si istá?

Nebola. Ani najmenej. Napriek tomu prikývla.

- V pohode, Scott. Je to v poriadku.

- Lož. – odvetil prudko.

- Nie je to v poriadku. Robin, ak sa bojíš, že to zmrvíš, nemala by si tam vôbec chodiť. Stále máme čas. Môžem prerobiť ten plán tak, aby som nepotreboval asistentku. Už som také niečo robil. Nepotrebujem ťa tam, zlato. Nikto sa nemusí dozvedieť, že si tam nebola.

Tie slová sa Robin dotkli. Scott by určite Pattersonovi nevyzvonil, že nesplnila podmienku povýšenia. Ale ona osobne by sa cítila ako zbabelec. Rosario v jej vnútri jačala, že by sa mala vykašľať na povýšenie a zostať pekne v bezpečí. Ale ona už nie je Rosario. Je Robin Westwoodová. A Robin Westwoodová si utiahla popruhy a ukázala na Scottov samostrel.

- Tak ukáž, ako vieš mieriť potme, zlato! Ideme na to.



Komentáře k článku.

Menu

O mně

Vitajte na blogu paranormal romance! Nájdete tu veľa lásky, veľa nadprirodzena a veľa happyendov! Dúfam, že sa tu budete cítiť dobre a že sa sem budete často vracať! Príjemné čítanie a krásny deň všetkým! Martina Mrknite sa aj na nové Fórum , kde nájdete preklady Lví přitažlivosti a časom snáď aj iných kníh! :-D

Miniaplikace
Miniaplikace http://www.erlink.cz/klik/UWVSdg1g

Podporujeme

Využite Najrýchlejšie pôžičky na trhu.

Pôžička

Vytvořenou službou WEP.sk - Vlastní blog z vlastního PC. Mapa stránok