.

Kapitola 14

Ahojte, kočky a tiger! Tu je ďalšia kapitolka, v ktorej sa dozvieme, koľko vlastne Alesia váži. :-D Príjemné čítanie! :-D

Kapitola 14

Alesia ucítila náraz Bobbyho tela, ktoré ju priľahlo celou svojou váhou a vyrazilo jej dych. Vzápätí sa auto prevrátilo a ona na jednu príšernú sekundu očakávala, že začne poletovať po kabíne a doudiera sa, ak nie niečo horšie. Na jej prekvapenie však zostala prišpedlená k sedadlu a až po niekoľkých sekundách, keď auto konečne zastalo na streche, si uvedomila, prečo.

Kým sa auto kotúľalo mimo cesty a vírilo mračná prašného snehu, zatvorila oči a tak nepostrehla, čo sa s Bobbym stalo. Teraz, keď oči konečne otvorila, zistila, že zo vzdialenosti dvoch centimetrov hľadí do oči nočnej more.

Toto nebol lev. Bolo to čosi obrovské, príšerne obrovské, také velikánske, že bezo zvyšku vyplnilo vnútorný priestor auta – preto sa nepohla zo sedadla. Nemala kam. Každučký milimeter kabíny vypĺňalo toto zlatožlté svalnaté telo a držalo ju v takej polohe, v akej bola, keď auto havarovalo.

Nočná mora mala jantárovožlté oči so zvislou zreničkou a z ohromnej papule tomu trčali takmer tridsaťcentimetrové tesáky.

Šabľozubý lev zavrčal a zdvihol hlavu. Na okamih uprel pohľad na dvere spolujazdca a vzápätí ich jediným, mohutným úderom pleca vyvalilo. Normálne ich vytrhlo z pántov, kov namáhavo škrípal, ale neodolal príšernej sile obrovského zvieraťa. Lev sa len tak tak prepchal otvorom, ktorý zostal po vyvalených dverách a odrazu bolo v kabíne priestoru dosť. Alesia sa odlepila od sedadla a žuchla kolenami na prístrojovú dosku.

Zvíjala sa, krčila a zasa vystierala, až kým sa nedostala do polohy ležmo na bruchu. Preplazila sa von z auta a zostala ležať tvárou v snehu.

Nočná mora sa zatiaľ pritajila a plaziac sa po bruchu sa zakrádala naokolo. Vetrila a očami jastrila po lese na ľavej strane cesty. Nervózne prenášala váhu z jednej laby na druhú, potom stuhla a nehybne sa zahľadela jedným smerom, akoby čosi upútalo jej pozornosť.

Potom otočila obrovskú hlavu k Alesii a frustrovane zavrčala.

Bobby mal pocit, že ho rozhodí. Na jednej strane objavil útočníkov úkryt – k jeho ostrému sluchu doľahol jemný praskot vetvičiek, keď sa strelec dekoval lesom na sever. Všetko zvieracie v ňom ho nútilo niekoľkými skokmi dobehnúť toho smrada a roztrhať ho na kúsky za to, že ohrozil Alesiu.

Na druhej strane však cítil z Alesie krv. A nemohol ju tu nechať samú a zranenú. Ešte raz si jeho nerozhodnosť a frustrácia našla cestu jeho hrdlom a potom Bobby nechal vsiaknuť mágiu späť do svojej krvi.

Sťahovala sa pomaly, neochotne, akoby mu dávala najavo, že vo svojej bojovej podobe dokáže svoju vyvolenú účinnejšie brániť. Bobby ju však prinútil zvinúť sa do klbka a naplniť jeho žily.

Vzduch okolo neho sa rozochvel horúčavou, ktorá pri tej námahe z neho vyrazila a roztopila sneh v okruhu jedného metra od miesta, kde Bobby stál.

Alesia sa na neho dívala s vytreštenými očami.

- Tak toto nebola žiadna Elza. – skonštatovala ticho.

Bobby si k nej kľakol a pomohol jej posadiť sa.

- Si zranená.

- Nič mi nie je.

- Lesie, krvácaš.

Pri milej prezývke, ktorou ju oslovil, sa jej po perách rozlial roztrasený úsmev.

- Kde?

Bobby sa opatrne dotkol jej čela. Po tej milej tvári stekal červený pramienok krvi.

- Pravdepodobne to nebude nič vážne. Zrejme ťa zasiahol nejaký črep z bočných okien auta.

Alesia si siahla na čelo a zjajkla. Bobby rukávom bundy zotrel krv z jej tváre a starostlivo sa zamračil.

- Bolí to?

Pokrčila plecom.

- Ani nie. Čo sa to vlastne stalo?

Bobbyho tvár sa zachmúrila.

- Nie som si istý. Počkaj tu, dobre?

Podišiel tri kroky a vliezol do prevráteného auta. Preskúmať dieru v čelnom skle nebolo možné – celé predné sklo bolo totiž preč. Ale na Alesiinom sedadle našiel dierku veľkosti prsta. Keby nebol v tej chvíli Alesiu strhol bokom, schytala by to rovno do hlavy.

Niekto sa pokúsil zabiť jeho Alesiu.

Bobbyho ovládla divá zúrivosť, zaplavila ho ako povodeň a jeho ohnivá mágia vyrazila cez reťaze jeho sebaovládania, ktoré ju spútavali. Nad každým prstom pravej ruky mu vyrazil malý plamienok. Zízal na oheň a pokúšal sa upokojiť.

Teraz je prvoradá Alesia.

Silou vôle zhasol plamienky a vyliezol z auta.

Alesia ešte stále sedela v snehu a čudným pohľadom si premeriavala zničené auto.

- Mal by si sa mi vyhýbať. – vzdychla.

- Inak budeš čoskoro chodiť pešo. Moja prítomnosť ti zlikvidovala dve vozidlá za dva dni. Najprv motorku a teraz aj auto.

Bobby sa uškrnul.

- Ja to risknem.

S nedôverčivým výrazom sa vyškriabala na nohy a zamračene na neho pozrela.

- Okej. Čo ti mám zničiť tentoraz? Lietadlo, čln, skúter?

Bobbyho úškrn sa ešte rozšíril. Aj keď musela byť otrasená z havárie a všetkého, čoho bola dnes svedkom, stále okolo seba šírila pohodu a jej mäkký, hlboký hlas ho upokojoval.

- Skúsime niečo iné. Nebudeme predsa až do Sídla šľapať pešo. Minimálne ty nie. Vylez mi na chrbát.

Vytreštila oči.

- Prepáč, asi som si pri tej havárke pokazila sluch. Prisahala by som, že si povedal, aby som ti vyliezla na chrbát. To chceš, aby ťa seklo v krížoch? Uvedomuješ si, že vážim tak o polovicu viac, než Kristie?

Bobby sa teraz škeril od ucha k uchu.

- Alesia, v bojovej forme vážim viac než pol tony. Náklad do sto kilogramov ani nezbadám. A pochybujem, že vážiš viac.

Alesia čosi popod nos zašomrala a Bobby sa neovládol, aby ju nepodpichol.

- No tak, povedz mi, koľko.

- Čo koľko?

- Koľko vážiš?

Zamračila sa.

- To je veľmi, veľmi osobná otázka, do ktorej ti nič nie je.

Zatváril sa vážne, ale očami mu prebleskovali plamienky smiechu.

- Ide o moje platničky. Pravdaže mi do toho čosi je. A na osobné otázky som ti odpovedal pol dňa. Nemôžeš mi to odplatiť?

Alesia očervenela. Vyzerala...rozkošne. Pokrútila hlavou.

- No tak, Lesie. Prosím?

Prevrátila očami nad jeho výrazom.

- Sedemdesiatšesť.

Bobbyho úsmev sa rozšíril.

- Bude mi cťou odniesť tvojich sedemdesiatšesť kíl do Sídla, ak mi vylezieš na chrbát.

Alesia očervenela ešte viac a zúžila tie svoje nádherne veľké oči.

- Chceš, aby som jazdila na levovi?

Bobbyho jej slová nečakane vzrušili. Veru áno, na to by pristal. Len v jeho predstavách šlo o trochu inú jazdu.

- Tak nejako. – vytisol zo seba a Alesia vzdychla.

- Tak fajn. Ale nehovor, že som ťa nevarovala.

Bobby sa jej otočil chrbtom a ona sa vyštverala hore. Ovinul jej nohy okolo svojho pása a cez plece sa obzrel.

- Lesie?

- No? – zašomrala mu do ucha.

- Je to najkrajších sedemdesiatšesť kíl, aké som kedy videl. – povedal nežne.

A kým stihla odpovedať, premenil sa do svojej bojovej formy. Alesia zalapala po dychu a prudko sa chytila jeho hrivy. Bobby ticho zamručal a vyrazil pomedzi stromy tak, aby ho nebolo vidno od cesty. Teraz zanesie svojich milovaných sedemdesiatšesť kíl do Sídla, kde ich zverí pod ochranný dozor svojej babičky a potom...potom sa sem vráti a vysporiada sa so strelcom.



Komentáře k článku.

Menu

O mně

Vitajte na blogu paranormal romance! Nájdete tu veľa lásky, veľa nadprirodzena a veľa happyendov! Dúfam, že sa tu budete cítiť dobre a že sa sem budete často vracať! Príjemné čítanie a krásny deň všetkým! Martina Mrknite sa aj na nové Fórum , kde nájdete preklady Lví přitažlivosti a časom snáď aj iných kníh! :-D

Miniaplikace
Miniaplikace http://www.erlink.cz/klik/UWVSdg1g

Podporujeme

Využite Najrýchlejšie pôžičky na trhu.

Pôžička

Vytvořenou službou WEP.sk - Vlastní blog z vlastního PC. Mapa stránok