.

Kapitola 18

Ahojte, takže tu je ďalšia superdlhá kapitola...to som zvedavá, ako sa teraz budete dívať na Rovnováhu a Chaos!:-)))

Kapitola 18

Victoria sedela v tureckom sede v prázdnej miestnosti. Nebola to len taká obyčajná miestnosť. Bola akoby bez začiatku a bez konca, steny, ktoré boli blízko, sa v skutočnosti zdali nesmierne vzdialené, zahalené svetlosivou hmlou. Aspoň tak to pripadalo jej ľudským očiam.

V prirodzenej forme, pravdaže, by jej to vôbec neprišlo zvláštne. Keby mala svoju skutočnú podobu, bez problémov by vedela, že táto miestnosť nemá steny, podlahu, ani strop. V podstate to vôbec nebola miestnosť. Bolo to miesto.

Miesto, ktoré sa neustále menilo podľa potrieb Teriánov. Raz bolo akousi školou, kde novovzniknutých Teriánov učili tí starší, inokedy sa zmenilo na výcvikovú miestnosť pre bojovníkov, alebo poskytovalo ilúziu súkromia, ako teraz. Samozrejme to bolo aj miesto, kde sídlili všetky Sily Rovnováhy, aj ona sama.

Keby bola Victoria vo svojej prirodzenej forme, toto všetko by videla. Ale ona vo svojej prirodzenej forme nebola. V podstate väzila v ľudskom tele už tak dlho, že pomaly zabúdala na to, aké to je, vznášať sa vo vzduchu a cítiť, ako sa atómy kyslíka a vodíka prelínajú s jej vlastnými.

Z hmlou zahalenej podlahy, ktorá vôbec nebola podlahou, odrazu vystúpil stĺp čierneho dymu a pred ňou sa zhmotnil do ľudskej podoby jej brat.

Venovala mu pokývnutie hlavou, no neprehovorila.

Zamračil sa, keď videl, kde sa ocitol.

- Niečo mi vysvetli, sestrička. Keď už z bohvieakých pomýlených dôvodov trčíš už týždne v ľudskej podobe, prečo si neprispôsobíš toto miesto tvojim súčasným potrebám? Máš moc vytvoriť si tu chladničku plnú ľudského jedla, kráľovsky veľkú posteľ na spanie, televíziu a iné ľudské hračky, ale ty tu sedíš v úplne prázdnej miestnosti!

Victoria vzdychla.

- Mohla by som vytvoriť ilúziu toho všetkého, Victor. Nič z toho by nebolo skutočné.

Pokrčil plecami, akoby v tom nevidel rozdiel. Možno ani nevidel. Ale ona áno. Mohla to tu jedinou myšlienkou zmeniť trebárs na luxusnú kajutu na výletnej lodi, ale bola by to len ilúzia. Toto miesto bolo plné ilúzií. Skutočnosť bola čosi celkom iné.

Skutočnosť, to bol malý dom v Hong Kongu. Bola to maličká kúpeľňa a holá pivnica, bola to posteľ zakrývajúca vchod do nej. Skutočnosť, to bol Sam. On nebol nijakou ilúziou.

A práve kvôli tomu odmietala vziať na seba inú podobu, než mala teraz. Lindina tvár, jej telo, to všetko bolo pre Victoriu pripomienkou skutočnosti.

Svet ilúzií, ktorý pre Teriánov vytvorila Rovnováha, jej prestal stačiť. Túžila po skutočnosti. A zároveň vedela, že ju nikdy nezíska. Je Teriánka. A Sam je Strážca. Nepriateľstvo medzi ich rasami trvá už desaťtisíce rokov, je to večný boj, bez chvíľky prímeria, bez prestávky, bez odpočinku. Nikdy sa nedočká skutočnosti.

- Chceš niečo konkrétne, Victor? – spýtala sa ticho.

Victor znepokojene položil ruku na jej plece.

- Robím si starosti, Victoria. Neviem, čo s tebou ten prekliaty Strážca porobil, ale toto už nie si ty.

Divoko zagestikuloval.

- Už tu sedíš tri dni. Vždy, keď ťa prídem navštíviť, je to tu rovnaké – holé steny, holá dlážka, vyzerá to tu ako vo väzenskej cele. A ty vyzeráš ako cvok...sedíš tu a zízaš do blba.

Sklonil tvár k nej.

- Čo ti urobil, sestrička? Čo ti ten prekliaty Custos urobil, že to už nie si ty?

Zdvihla k nemu oči.

- Prečo sa na to pýtaš, Victor?

-

Zaťal päste.

- Pretože Stráž sa prebudila. Za posledné týždne je aktívnejšia, než za posledných dvesto rokov. Stopujú nás ako besní. Nemôžeme si v kľude robiť svoju prácu, pretože máme zakaždým v pätách niekoho z nich. Idú po nás, akoby mali v chrbte armádu, pritom ich je len hŕstka. Každého, kto sa im dostane do rúk, vypočúvajú. Vypytujú sa ich na jedinú vec.

- Kde sú ostatní? – spýtala sa Victoria hlucho.

Victor sa nad ňou vztýčil.

- Kde si ty!!! – zreval a Victoriou myklo.

Konečne mu začala venovať pozornosť.

- Ja?

Victorova krásna tvár sa skrivila do zúrivej masky.

- Victoria. Kde je Victoria? Čiernovláska s modrým melírom. Povedz, kde je Victoria, a ja ťa nechám ísť. Takto dajako vyzerajú ich výsluchy.

Victorii sa rozšírili oči. Vydesene pozrela na brata. Stráž po nej pátra? Konkrétne po nej? Čo im Sam povedal? Určite ju chcú zabiť, aby napravili Samovu chybu. Zachvela sa.

- A ty to vieš odkiaľ? – spýtala sa brata.

- Od Rovnováhy. – vyhlásil a ona vytreštila oči.

Victor chmúrne prikývol.

- Idem od Nej. Chce ťa vidieť. Hneď. Okamžite.

Victoria vystrelila na nohy. Rovnováhu videlo len niekoľko vyvolených Teriánov, ktorí jej podávali hlásenia. Victoria medzi nich nepatrila. Victor áno. Podľa jeho slov bola hrozná a krásna zároveň – šiel z nej strach a zároveň ste mali pocit, že ju musíte milovať.

- Čo... – hlas sa jej zatriasol.

- Čo odo mňa chce?

Victor zaťal zuby.

- To keby som vedel! Ale Ona sa mi nespovedá. Oznámila mi len, aby som ťa priviedol.

Zachvela sa a nervózne si oprášila džínsy, hoci na tomto mieste ilúzií bol ilúziou aj prach, ktorý sa jej na ne nalepil.

S očami, v ktorých sa zračil strach, chytila brata za ruku.

- Pôjdeš tam so mnou?

Victor prikývol.

- Nenechám si ujsť vysvetlenie, ktoré mne odopieraš už celé týždne. Rovnováhe nemôžeš klamať, ani jej odmietnuť odpovedať, ako to robíš mne. – zavrčal.

- A teraz poď.

V skutočnosti nikam nešli. Neurobili ani jediný krok.

Ilúzia miestnosti sa začala pretvárať podľa potrieb oboch Teriánov a neexistujúce steny sa začali vzďaľovať, až z malej kutice vznikla obrovská chrámová loď. Holé steny sa zmenili na vyrezávané stĺporadia, pomaľované bielou a čiernou farbou – všetko výjavy z histórie teriánskej rasy. Na mieste, kde v skutočných ľudských chrámoch obyčajne býva oltár, stálo vysoké starožitné kreslo. Samozrejme, všetko to bola iba ilúzia.

Ale postava, ktorá vstala z kresla, bola skutočná.

Mala podobu ľudskej svetlovlasej ženy okolo tridsiatky, s dokonalými črtami tváre. Napriek tomu sa nedalo pochybovať, že táto bytosť nie je človekom. Jej oči mali neuveriteľnú farbu, akú by ľudský organizmus nikdy nebol schopný vyprodukovať. Fialová sa v nich miesila s ružovou, zrenica bola prenikavo zelená a príšerne veľká.

Žena bola navyše neľudsky vysoká. Victoria odhadovala, že mohla mať tak dva a pol, možno tri metre. Oblečené mala čosi, čo ani pri najlepšej vôli nemohli byť šaty, pretože neboli z látky, či iných pozemských materiálov – vyzeralo to, akoby sa žena zahalila do červenooranžovej žiary zapadajúceho slnka.

Victoria sa ocitla zoči voči samotnej Rovnováhe.

- Kľakni si! – zasyčal jej Victor do ucha a sám pokľakol.

Zmätená a vystrašená Victoria urobila to isté.

Niekoľko sekúnd vládlo úplné ticho. Potom Rovnováha prehovorila. Pokojným, dokonale zafarbeným hlasom povedala:

- Prečo predo mňa predstupuješ v podobe človeka, dieťa?

Victoriin hlas sa zachvel.

- Odpusť, pani moja, nechcela som ťa tým uraziť.

Mysľou jej preblesklo, že aj Rovnováha predsa vzala na seba ľudskú podobu...ak aj to nebola len ilúzia. Na tomto mieste si nemohla byť Victoria ničím istá.

- Uraziť. – opakovala Rovnováha tým istým dokonalým hlasom, z ktorého sa Victoriiným ľudským ušiam robilo zle.

- Uráža ma už len existencia týchto tvorov. Ale dobre. O troche zdvorilosti si pohovoríme neskôr.

Zostúpila zo svojho trónu a troch schodíkov a urobila niekoľko krokov perfektnou chôdzou, pre akú by vraždila každá ľudská modelka.

- Vstaň! – rozkázala.

Victoria poslušne vstala, ale Victor zostal kľačať, pretože Ona ho neoslovila. Akoby vôbec nebol v miestnosti.

- Stráž ťa hľadá. Chcem vedieť, prečo. – oznámila Rovnováha a zahľadela sa Victorii do tváre.

Victorii sa zachvel hlas.

- Ja neviem, pani moja! Keby ma hľadal iba Sam... ale oni ma hľadajú všetci...

- Sam? Kto je Sam? – skočila jej do reči Rovnováha.

Victoria stuhla. Rovnováhe nemohla klamať. Pomaly, váhavo, ale predsa z nej vypadlo.

- Sam je človek. Strážca.

- Pokračuj! – rozkázala Rovnováha.

A tak Victoria začala rozprávať. Od začiatku do konca, nezamlčala nič. Ani city, ktoré medzi ňou a Samom vznikli, ani ich fyzické zblíženie. Neodvážila sa pritom pozerať na Rovnováhu a namiesto toho kútikom oka videla, ako Victor zatína päste.

Keď skončila, zdvihla oči a pozrela do bezvýraznej, emócií zbavenej tváre Rovnováhy.

- On si myslí, že je to láska, pani moja. Ale nemôže to byť láska, však? Nemohli sme sa do seba zamilovať. Totiž... naše rasy sa nenávidia, bojujú proti sebe... Som Teriánka! A on je len človek, Strážca! Nie je to láska, nemôže byť...

Rovnováha na jej slová reagovala tak, že sa zvrtla na päte a odkráčala späť k svojmu trónu. Keď sa naň usadila, vyhlásila zamysleným tónom.

- Ľudská láska! Nestály, pomíňajúci sa ľudský cit. Najväčší nepriateľ všeobecnej rovnováhy, pretože vnáša do sveta plno chaosu. Neobzerá sa na príslušnosť k rase, vzájomnú nenávisť, rozdiely... je to to najchaotickejšie, čo môj brat Chaos kedy pustil medzi smrteľníkov. Pýtaš sa, či je to láska? Ja hovorím, áno! Určite je to láska, Victoria. Ten človek ťa miluje. A ty miluješ jeho.

Victoria ohromene vytreštila oči.

- Ale... ja som Teriánka! – vykríkla, akoby to všetko vysvetľovalo.

Rovnováha súhlasne prikývla.

- Iste.

- A on je človek.

- Nepochybne.

- A medzi nami bola vždy nenávisť!!!

Rovnováha sa vztýčila.

- Kto si, že pochybuješ o mojej vlastnej podstate?! Áno, medzi vašimi rasami bola odjakživa nenávisť. A podľa môjho vlastného zákona musí byť každá nenávisť vyrovnaná láskou. Inak by som nemohla existovať.

V tom okamihu sa ozval Victor, hlas sa mu chvel potláčanou zúrivosťou.

- Takže je správne, že moja sestra sa zamilovala do najúbohejšieho tvora, ktorého kedy Prvotná Mágia stvorila?!

Rovnováha na neho uprela svoje znepokojivé oči.

- Správne? Nesprávne? Nepremýšľaj tak...ľudsky, Victor. Nie je to ani správne, ani nesprávne. Je to zákon Rovnováhy. Môj vlastný zákon. Každé pre má svoje proti. Nepostrehla som tento konkrétny aspekt, ale je to tak. Kde je nenávisť, musí byť zákonite aj láska.

- Ale Terián a človek...to je chaos! – vyhŕkol Victor.

Rovnováha sa zamračila.

- Je to rovnováha! Chceš mi snáď odporovať?!

Victor pokorne sklonil hlavu.

- Isteže nie, pani moja.

Rovnováha pozrela na Victoriu s novým záujmom.

- Priznávam, prekvapila si ma, dieťa. Nie je ľahké prekvapiť ma. Ak je tvoja láska k tomu Strážcovi dosť silná, choď za ním. Nemôžem ti brániť ísť za svojím srdcom. Tvoje city sú poklonou môjmu majestátu.

S týmito slovami ich Rovnováha prepustila.

Miesto ilúzií sa opäť zmenilo - v chrámovej lodi už nebol okrem Rovnováhy nik.

Zamyslene hľadela pred seba a uvažovala o svojom rozhodnutí.

V tom okamihu sa odrazu vyrezávané stĺpy chrámu zachveli. Ilúzia sa zavlnila a keď sa znova ustálila, Rovnováha už nebola sama.

Na opačnom konci chrámu stál mladý, nesmierne príťažlivý muž s čiernymi vlasmi zviazanými do copu a s kozou briadkou. Od hlavy po päty bol v čiernej koži. Polovicu tváre mu pokrývalo farebné tetovanie a v nose a obočí mal niekoľko piercingov. Okolo pleca a pása koženej bundy mal omotanú dlhú reťaz.

S úškrnom vykročil k Rovnováhe. Reťaz pri každom kroku cvendžala.

Ako sa k nej blížil, ilúzia pretvárala chrám podľa jeho želania – keď prešiel okolo stĺpov, tie padali na zem jeden cez druhý v oblakoch prachu, nádherná čiernobiela maľba z nich zmizla a ležiace monumenty namiesto toho pokrylo pestré graffiti. Fresky na strope chrámu pokryl mach a dlaždice na podlahe pukali tam, kde sa ich dotkla jeho noha.

Rovnováha s bezvýraznou tvárou čakala, kým príde až k nej. Vystúpil po troch schodíkoch, ilúzia mu zhmotnila vedľa trónu pohodlné kreslo, do ktorého sa zvalil a nohy v čižmách si vyložil na opierky trónu.

V ruke sa mu zjavilo fľaškové pivo. Posmešne sa uškrnul, pozdvihol fľašu v nemom pozdrave Rovnováhe a poriadne sa napil. Potom si utrel ústa chrbtom ruky a fľašu nedbalo hodil za seba, kde sa na kamennej podlahe roztrieštila na drobné kúsky.

- Tak poklona tvojmu majestátu, sestrička? – uškrnul sa a jeho tvár by v tej chvíli dokázala zlomiť srdce ktorejkoľvek ľudskej žene.

- Chaos. – pozdravila Rovnováha bezvýrazne.

Chaos sa štipľavo zasmial.

- Neuveriteľné, aká si arogantná! Vraj láska tých dvoch je poklona Rovnováhe! Moje nervy! Čo ešte musím urobiť, aby si uznala, že som lepší? Presne ako povedal tvoj poskok – Terián a človek, to je čistý bordel. A bordel spadá podo mňa. Ale ty z neho šmahom ruky urobíš niečo, čo sa korí tebe! Neuveriteľné! -opakoval.

- Láska vyrovnáva nenávisť! – začala nahnevane.

Chaos pretočil oči.

- Nechoď na mňa s tou znôškou kecov! Len sa na to pozri! Moji ľudia si našli cestičku ešte aj do sŕdc dokonale tvojich Teriánov! Nebo sa zbláznilo do Pekla! Čo za rovnováhu v tom vidíš?

- Láska vyrovnáva nenávisť. – zopakovala Rovnováha o poznanie miernejšie. Nesmela zabúdať na svoj majestát.

Chaos sa drsne zasmial a rozhodil ruky.

- Moje nervy, sestrička, no dobre! Musím ti to teda dokázať! Sledujme tých dvoch a uvidíme, či spôsobia ešte väčší bordel, alebo sa poddajú dokonalej harmónii svojich citov. Láska je moja, sestrička! Ona tvorí vášeň, žiarlivosť, pobláznenie, majetníckosť, obetavosť, sex, hádky, proste všetko, čo robí lásku láskou. Je chaotická až hrúza!

- A vyrovnáva nenávisť. – zopakovala znova Rovnováha, teraz už chladne a jediným pohybom ruky mu zhodila nohy zo svojho trónu.

Chaos s teatrálnym vzdychom vstal.

- Veď uvidíš, sestrička!

Poslal jej vzdušný bozk a bez obzretia odchádzal. Keď prechádzal chrámovou loďou, veselo si popiskoval.

- Chaos. – zastavil ho sestrin hlas. Obzrel sa cez plece, jedno obočie s piercingom spýtavo zdvihnuté.

- Keď prídeš nabudúce, skús mi nezničiť chrám. – povedala Rovnováha sucho.

Po tvári sa mu rozlial nadšený úsmev.

- To vieš, že zničím! A ty ho vzápätí obnovíš do tvojej nudnej dokonalosti. To je princíp Chaosu a Rovnováhy, moja pekná! Ale pamätaj na moje slová, z tej čiernej a bielej ti raz vážne zašibe! No tak, sestrička, trochu života do toho umierania!

Zvrtol sa a odchádzal. Za ním Sila Rovnováhy zdvíhala stĺpy z prachu, opravovala fresky, maľby, a dlaždice, takže keď Chaos dorazil ku dverám pomysleného chrámu, ten už zasa vyzeral ako predtým.

Chaos sa vo dverách ešte otočil a žmurkol na Rovnováhu, ktorej dokonalé svetlé vlasy sa v tom okamihu zmenili na pestré číro s každým vlasom inej farby. Chaos sa nezbedne zasmial a dvere sa za ním zatvorili. Číro spadlo a rosypalo sa Rovnováhe späť na plecia, opäť v dokonale vyváženej blond.

Rovnováha vzdychla a priložila si ruku na krásne čelo.

- Mladší bratia! Čo ja som komu spravila? – zamrmlala si pre seba.

Vzápätí zdvihla hlavu.

- Tak dobre, braček! Budeme ich sledovať. A uvidíme, na ktorú stranu sa priklonia váhy!



Komentáře k článku.

Menu

O mně

Vitajte na blogu paranormal romance! Nájdete tu veľa lásky, veľa nadprirodzena a veľa happyendov! Dúfam, že sa tu budete cítiť dobre a že sa sem budete často vracať! Príjemné čítanie a krásny deň všetkým! Martina Mrknite sa aj na nové Fórum , kde nájdete preklady Lví přitažlivosti a časom snáď aj iných kníh! :-D

Miniaplikace
Miniaplikace http://www.erlink.cz/klik/UWVSdg1g

Podporujeme

Využite Najrýchlejšie pôžičky na trhu.

Pôžička

Vytvořenou službou WEP.sk - Vlastní blog z vlastního PC. Mapa stránok