.

Kapitola 19

Ahojte, tak na záver týždňa trošku akčnejšia kapitolka! Prajem krásny predvíkendový deň a príjemné čítanie! :-D

Kapitola 19

Nico nestihol ani žmurknúť, keď sa na Juliannu zniesol oblak čierneho dymu. Dofrasa, ako to, že ho jeho zbystrené zmysly nevarovali, že je nablízku Terián?!

Aha, jasné – on teraz zbystrené zmysly nemá.

- Julianna!!! – zreval, no nevidel ju.

Priskočil k temnote, ktorá sa pred ním týčila ako čosi hmotné a nenávistné, ale keď k nej vystrel ruky, uvedomil si, že sa jej nesmie dotknúť. Dofrasa! Mohol by hodiť do toho dymu zápalku, ale kým obklopoval Juliannu, hrozilo nebezpečenstvo zhorenia aj jej.

Nico horúčkovito premýšľal a potláčal odporný pocit bezmocnosti, ktorý ho zalieval studeným potom. Takže takéto to je, nemôcť sa brániť. A Julianna mu tu zomrie pred očami! Ale... ona sa brániť môže. Len netuší, ako.

- Julianna! – skríkol a dúfal, že ho počuje.

- Juliana, uhryzni to! Škriab to! Počuješ! Bojuj s tým, akoby to bolo hmotné!!!

Ak budú mať šťastie, zraní Teriána natoľko, že sa aspoň na okamih premení do ľudskej podoby – a Nico bude môcť vystrieľať do toho hajzla celý zásobník terianínových nábojov. Keď mu znemožní utiecť a premeniť sa, ľahko ho zapáli. Ale na to musí Julianna spolupracovať.

- Bojuj, Julianna! Hryz a škriab!

Julianna počula Nicov hlas cez divý výtrysk mágie, ktorá ju obalila zlatou srsťou. V ústach pocítila tesáky, o ktoré si hneď škrabla jazyk. Chuť vlastnej krvi ju prekvapila, ale prekvapenie aspoň otupilo bolesť, ktorú jej tá zvláštna čierňava spôsobovala.

Bojovať s tým? Ako? Zbláznil sa?

Logicky si vedela zdôvodniť, prečo nemôže poškriabať, alebo uhryznúť dym. Ale inštinktívne sa proti zdroju bolesti bránila. Zahnala sa labou s obrovskými pazúrmi a tá prešla dymom naoko bez najmenšieho odporu. Tlak na hrudi sa zvýšil, tá vec akoby jej odrezala prívod vzduchu, no Julianna po nej sekla tesákmi a hrabala sa cez ňu tam, kde počula kričať Nica.

A odrazu svet znova zjasnel. Znova bola v ľudskom tele. Tlak na hrudi povolil a bolesť odplávala. Videla znova africkú savanu, Nica, ktorý práve vyťahoval z batohu pištoľ a... ženu? Cudziu ženu, ktorá jej padla k nohám . Na nahom tele mala škrabance a krvácajúce rany, z ktorých vytekala čierna krv. Nenávistné čierne oči plné bolesti uprela na Juliannu a zhlboka sa nadýchla, akoby sa sústreďovala. Čo sa to, dočerta....

Pri sérii hlasných rán Julianna podskočila a neveriacky hľadela na Nica, ktorý znovu a znovu stláčal spúšť a telom neznámej ženy mykalo pri každom zásahu.

A vtedy Juliannu opustila chladnokrvnosť.

Zajačala, až z hustej trávy vzlietlo k oblohe hádam stotisíc vtákov, ktoré sa tam kŕmili semienkami. Hlava sa jej točila a telom jej pulzovala doznievajúca bolesť. Bola dezorientovaná a ...

- Nico!!! Ježiši, veď ju zabiješ!!! Nico! Prestaň!!! Nemôžeš niekoho len tak zavraždiť!!! – vrieskala hystericky, no Nico si ju nevšímal, len ďalej pálil.

Kohútik šťukol tri či štyrikrát naprázdno, kým si uvedomil, že už má prázdny zásobník.

Tá hnusná teriánska mrcha sa odvážila zaútočiť na jeho ženu. Nico cítil, ako sa jeho videnie zúžilo na tú krvácajúcu postavu na zemi a zaplavila ho nenávisť. Rozseká ju na kúsky hrdzavou lyžicou a každý kúsok bude páliť zvlášť, veľmi, veľmi pomaly. Julianna je jeho a nikto na ňu nepoloží svoje hnusné, rovnovážne paprče! Hoci už nebol levom, levie inštinkty v ňom prevládli a aj keď bol v ľudskej podobe, cítil teritoriálny pud samca, ktorý chráni svoju samicu. Vražedný lesk jeho očí Juliannu vydesil tak, že prestala vyšilovať a namiesto toho sa schúlila do seba a rozplakala sa. Priskočila k nemu a zavesila sa mu na ruku, ktorá stále ešte mierila zbraňou na Teriánku.

- Nico, prestaň, prestaň... – opakovala, tentoraz s plačom.

Prosebný hlas jeho ženy, pretkaný slzami, Nica prinútil uvedomiť si realitu.

- Neviem, čo sa deje, Nico, neviem, kto to je, kde sa tu vzala, ale nesmieš zabiť iného človeka, akoby to bolo zviera!

Nico zhlboka vydýchol, rozšírenými nozdrami hlasno vypustil vzduch. Pomaly sklonil hlaveň zbrane a pozrel na Juliannu.

- To nie je človek, Julianna. Je to Teriánka. Pamätáš sa, čo som ti hovoril o služobníkoch rovnováhy? Vysala z teba trochu inteligencie, kým sme ju spoločne zrichotovali, preto si prišla o svoju sebaistotu a pokoj. Ona spôsobila, že sa mi tu chveješ. Ale neboj sa, hneď to napravíme.

Julianna vôbec nerozumela, o čom to Nico hovorí, ale stačilo jej, že odložil zbraň späť do batoha. Keď vytiahol škatuľku zápaliek, nechápavo sa na neho zahľadela a pristúpila k žene, ktorá, div sa svete, bola živá, krvácala a prebodávala ju nenávistným pohľadom.

- Ste v poriadku? Som lekárka. – spýtala sa starostlivo.

- Skap, Strážkyňa! – Teriánka jej smerom vypľula plné ústa krvi, až sa Julianna šokovane odtiahla.

V tom okamihu k nim pristúpil Nico, vražedne sa usmial a zahrkal zápalkami v škatuľke Teriánke pred tvárou. Julianna nerozumela, ale Teriánkine oči sa rozšírili.

Nico vytiahol jednu zápalku, škrtol ňou a nedbalo ju hodil na brucho tej služobnice Rovnováhy.

A Julianna takmer skolabovala. Horiaci kúsoček drievka mal okamžite zhasnúť, ale namiesto toho okamžite vzbĺkla celá ženská postava.

Počula divý krik a mala pocit, že vychádza z plameňov, ale potom si uvedomila, že ju škriabe hrdlo – to kričala ona sama.

Chcela sa vrhnúť k plameňom a vytiahnuť tú ženu von, ale okolo pása sa jej zovreli dve mocné ruky a Nico si ju pritisol k sebe.

Nemohla sa na to dívať. Bola lekárka, mala životy zachraňovať, nie stáť tu a neurobiť vôbec nič. Bezmocne sa zvrtla v Nicovom náručí a zaborila si tvár do jeho hrude. Plakala tak divo, že si takmer neuvedomila, ako jej jeho ruky nežne, upokojujúco prechádzajú po chrbte.

Nico hladil svoju nariekajúcu manželku a všemožne sa snažil udržať ju v tejto polohe. Nemusela vidieť, ako sa Teriánka mení na popol, ktorý vzápätí rozfúkal vietor. A potom, bolo čudne príjemné zvierať ju v náručí. Keď ju tichými slovami a pohybmi rúk utešoval, cítil, ako sa mu v hrudi rozlieva zvláštne, príjemné teplo. Potrebovala ho. Nie tak, ako ho potrebovala rodina, alebo ľudstvo. V jeho úlohe v celej tej vojne ho mohol zastúpiť hocikto iný. Hocijaký iný Strážca mohol zabíjať Teriánov. Ale len on jediný mohol utešiť svoju ženu.

Vzlyky, ktoré ňou otriasali, sa začali upokojovať až po dlhej chvíli a Julianna sa odtiahla.

Bolesť, ktorú cítila v tele, úplne odoznela a jej sa vracala obvyklá racionalita. Napriek tomu sa jej nechcelo vykĺznuť z Nicovho náručia a tak ho chytila okolo pása.

Zdvihla hlavu a pozrela mu do tváre.

- Teriánka? Hovoril si, že to bola Teriánka? Tá...bytosť, ktorú podľa legendy stvorila Rovnováha, aby vyciciavala ľuďom inteligenciu?

Nico vzdychol.

- Nebola to legenda, Julianna. A áno, bola to Teriánka. Vycítila z teba Gaylaninu mágiu a napadla ťa, pretože si myslela, že si Strážkyňa. Ale zvládli sme to. Spolu sme to zvládli.

- Ty si to zvládol. Zastrelil si ju a spálil.

Nico ju pohladil po vlasoch, keď počul jej chvejúci sa hlas.

- Strieľal som do nej drogy, Julianna, nie náboje. Tá látka sa volá terianín a zabraňuje im zmeniť sa na dym. Keď sú v ľudskom tele, je ľahšie ich zabiť. A zabiť ich môže jedine oheň, prvá zbraň, ktorú ľudstvo dostalo ako druh do rúk. Keby som to neurobil, urobila by z teba šialenca. Alebo z iného človeka, či Strážcu. Možno by napadla malú Saru. – vysvetlil jej otvorene.

Julianna sa zachvela. Bolo to strašné. Jednoducho strašné, dívať sa na horiacu bytosť a vedieť, že vy ste tým, kto ju zabil. Ale Nico mal pravdu. Bolo to kto z koho.

- Takže toto vy robíte? Zabíjate Teriánov?

Prikývol.

- Cestujeme po celom svete, hľadáme známky ich prítomnosti, stopujeme ich a ničíme, áno. Julianna, ja viem, že sa ti to musí zdať strašné...

Zhlboka sa nadýchla, aby získala svoju otrasenú chladnokrvnosť.

- Ďakujem. Že si to zničil. Nechcela by som byť bláznom.

Nico na ňu chvíľu hľadel s poklesnutou sánkou, potom sa mu po tvári rozlial úsmev.

- To je moja Julianna.

A prekvapilo ho, ako vážne to myslí. Bola jeho. Nielen na papieri. Bola úžasná, pokojná, rozumná.... presne taká, akú potrebuje. Potriasol hlavou, aby zahnal tieto myšlienky a zavrčal.

- A strašne by ma zaujímalo, kto v Montane momentálne sedí na zadku a drichme! Prečo nám nezavolali, že v blízkosti je Terián? Zoderiem tomu flákačovi kožu z chrbta!



Komentáře k článku.

Menu

O mně

Vitajte na blogu paranormal romance! Nájdete tu veľa lásky, veľa nadprirodzena a veľa happyendov! Dúfam, že sa tu budete cítiť dobre a že sa sem budete často vracať! Príjemné čítanie a krásny deň všetkým! Martina Mrknite sa aj na nové Fórum , kde nájdete preklady Lví přitažlivosti a časom snáď aj iných kníh! :-D

Miniaplikace
Miniaplikace http://www.erlink.cz/klik/UWVSdg1g

Podporujeme

Využite Najrýchlejšie pôžičky na trhu.

Pôžička

Vytvořenou službou WEP.sk - Vlastní blog z vlastního PC. Mapa stránok