.

Kapitola 21

Kapitola 21

Neurobili ani sto krokov, keď Nico odrazu chytil Juliannu za ruku.

- Počkaj. Tu musíme odbočiť.

- Nepôjdeme až hore? – prekvapila sa Julianna.

Usmial sa.

- Nie. Poď za mnou.

Nepustil jej dlaň a ťahal ju za sebou do hustého krovia, ktoré sa vinulo okolo celého kopca. Julianna zaťala zuby. Aspoňže to krovie nemalo tŕne. Nebolo to však ktovieaké príjemné. Nico síce odhŕňal krovie z cesty, aby mohla prejsť a svojím telom zachytil väčšinu pavučín, ktoré viseli medzi konármi, ale napriek jeho úsiliu niečo z toho sajrajtu schytala aj Julianna.

Odrazu Nico zastavil a obrátil sa k nej so širokým úsmevom.

- Čo je? – spýtala sa podozrievavo.

- Tadá. – Nico odhrnul posledné kroviny a Julianna zalapala po dychu.

To, čo videla pred sebou, stálo za trmácanie sa po savane, útoky moskytov a dokonca aj za tú hrôzu s Teriánkou.

Kopec nebol dokonale okrúhly, ako si myslela. Od vrcholu až po úpätie v ňom bola hlboká a široká prasklina, ako keď koláč pečiete pri príliš vysokej teplote, takže vlastne nemal jeden vrchol, ale dva. Kaňon, ktorý prasklina vytvárala, nebolo možné vidieť z tej strany, z ktorej sa k nemu priblížili. Bol dokonale ukrytý. A nepodobal sa ničomu, čo Julianna zatiaľ z Afriky videla.

Po skale z výšky pätnástich metrov stekali pramienky vody, a vytvárali jemnú vodnú hmlu, cez ktorú prenikali lúče slnka a vytvárali tak tisícky malých dúh. Voda dopadala do malého jazierka na dne kaňonu a potom odtekala drobným potôčikom tam, kde o kilometer ďalej vytvárala napájadlo, o ktorom Nico hovoril.

Ale nebola to len krása vodopádu, čo Julianne vyrazilo dych.

Už si zvykla na polosuchú savanu, ktorou putovali a jej oči odmietali uveriť, že len pár metrov delí lány suchej trávy od tohto kúska tropického raja.

Kvety všemožných farieb obklopovali jazierko a boli tak neuveriteľne farebné, až to ťahalo oči. Bohatá a hustá vegetácia pokrývala zem a ťahala sa aj po stenách kaňonu. Pri jazierku stáli dva či tri stromy a vyzerali oveľa mohutnejšie, ako v skutočnosti boli, pretože ich nahrubo ovíjali liany a iné popínavé rastliny, ktoré tiež bohato kvitli.

Voda bola priezračná a čistá.

- Bože môj, to je nádhera! – vydýchla Julianna a uvedomila si, že aj vzduch tu vonia inak. Bol vlhký, voňavý a chladnejší, než na savane.

- Poď, zídeme dolu k jazierku. – vyzval ju Nico.

Nebolo treba dvakrát hovoriť, Julianna ho dokonca predbehla. Očami hltala tú nádheru a nemohla tak vidieť Nicov úsmev.

Nico videl, ako jeho miesto Juliannu očarilo. Doteraz sem nevzal nikoho, iba Saru a Kevina. Ani Skylar s Bobbym netušili o tomto malom kúsku raja, ukrytého pred pohľadmi ľudí i zvierat strmými skalnými stenami. Veru, ani zvieratá sem nechodili, inak by dávno všetku vegetáciu spásli. Voda z potôčika totiž na konci kaňonu vsakovala do zeme a tiekla ďalej pod ňou, aby o kus ďalej vyrazila na povrch v napájadle.

- Nie sú tu krokodíly? – obzrela sa Julianna na Nica.

Pokrútil hlavou.

- Jakživ som tu nijakého nevidel. Pochybujem, že by si dal túru, akú máme za sebou my. Pokoj, Julianna. Nič väčšie ako nejaká zatúlaná antilopa tu nebude. Aj to pochybujem, steny sú príliš strmé.

Julianna až horela vzrušením.

- Takže do tej vody môžeme vojsť?

- Máš chuť na kúpeľ?

Nechápavo na neho pozrela a rozhodila rukami, akoby mu predstavovala tú nádheru okolo seba.

- Ty hádam nie?!

Nico sa uškrnul.

- Ako chceš. Ale varujem ťa, voda je poriadne ľadová. Ten vodopád v skutočnosti pramení hore na vrchu, asi dvadsať metrov nad nami. Slnko sa vody sotva dotkne, kým nedopadne do jazierka.

Julianna pokrčila plecom a zhodila batoh z pliec. Kto by mal v tejto horúčave chuť na teplý kúpeľ?

Odkopla topánky a tak ako bola sa rozbehla po hustej, mäkkej vegetácii na piesčinu, odkiaľ sa chystala vhupnúť do vody.

Nico pretočil oči a sám pre seba si počítal.

- Jeden...dva....tri!

Jeho „tri“ sprevádzalo ohromné čľupnutie a vzápätí výkrik, ktorý trhal uši. Uškrnul sa a podišiel k brehu jazierka, odkiaľ sa Julianna pokúšala silou mocou dostať. Podal jej ruku a vytiahol ju trasúcu sa a drkotajúcu zubami na breh.

- S..s...s...studená. – koktala a on potláčal úškrn.

- Varoval som ťa. Dá sa v nej plávať, ale nie tak, ako si to urobila ty.

Julianna na neho uprela oči.

- Ako teda?

- Najskôr si poseď na brehu. Prišla si z rozpálenej savany, aj ty si rozpálená. Potom sa všetko zdá chladnejšie, než to v skutočnosti je. Vychladni. Je tu chladnejší vzduch, než hore na kopci. Potom môžeš ísť do vody, ale nie systémom čľup – pomóc – mrznem. Pomaly a pokojne.

Nico zhodil svoj batoh vedľa toho jej, vyzul si topánky a odložil ich. Všetko robil pomaly, pokojne, nikam sa neponáhľal. Julianne zatiaľ šaty neuschli, ale minimálne ju už nechladili – teplota jej pokožky ich prehriala, takže boli mokré a teplé. Najhoršia kombinácia.

Potom k nej Nico vystrel ruku.

- Tak poď. A nezabudni. Pomaly a s kľudom.

Julianna sa chytila podávanej ruky a spoločne vošli po členky do jazierka. Hm. Stále bolo studené, ale nie tak, aby ju z toho porazilo. Chvíľu len tak robili nohami krúžky na hladine, potom Nico urobil dva kroky dopredu a teraz im voda siahala po kolená. Takto postupne, ruka v ruke, vstupovali do jazera, až kým neboli obaja úplne ponorení.

A Julianna mala pocit, že sa ocitla v raji. Plávala sem a tam, radostne sa smiala a všimla si, že aj Nico vyzerá spokojne. V návale hravosti mu šplechla vodu do očí a Nico prekvapene vypískol. Ešte sa nestihla dosmiať, keď sa odrazu ponoril a v nasledujúcej chvíli ju čosi prudko myklo za členok, potopilo ju, až si chlipla čistej, ľadovej vody.

Nico ju síce vzápätí pustil, ale keď sa vynorila prskajúc nad hladinu, rozhodla sa mu to vrátiť a v okamihu, keď sa nad hladinu dostala Nicova hlava, Julianna sa celou váhou oprela do toho, aby ju znova potopila.

Bolo to... neuveriteľné.

Ponárali sa a špliechali na seba niekoľko minút, potom Nico nariadil.

- A von. Lebo prechladneš.

Osviežení a spokojní sa natiahli na piesčinu a Julianna s úsmevom vyhlásila.

- Tak premýšľam, že som práve objavila niečo, čo ma baví.

- Plávanie v jazere?

- Nie, pokusy utopiť ťa.

Nico zaklonil hlavu a rozosmial sa.

Odrazu, ani nevedela, ako, sa jej tvár ocitla tesne pri Nicovej. Nico sa prestal smiať a zadíval sa jej do modrozelených očí.

- Ďakujem, že si ma sem vzal. – povedala vážne a vtisla mu na ústa krátky, letmý bozk.

Totiž, mal byť krátky a letmý. Ale v okamihu, keď sa ich pery dotkli, Nico odrazu zastonal a vzápätí sa prudko zmocnil jej úst.



Komentáře k článku.

Menu

O mně

Vitajte na blogu paranormal romance! Nájdete tu veľa lásky, veľa nadprirodzena a veľa happyendov! Dúfam, že sa tu budete cítiť dobre a že sa sem budete často vracať! Príjemné čítanie a krásny deň všetkým! Martina Mrknite sa aj na nové Fórum , kde nájdete preklady Lví přitažlivosti a časom snáď aj iných kníh! :-D

Miniaplikace
Miniaplikace http://www.erlink.cz/klik/UWVSdg1g

Podporujeme

Využite Najrýchlejšie pôžičky na trhu.

Pôžička

Vytvořenou službou WEP.sk - Vlastní blog z vlastního PC. Mapa stránok