.

Kapitola 24

Kapitola 24

Boli to už tri dni, čo sa spotení a unavení vrátili do Nicovej chatrče. Julianna to obydlie zarputilo odmietala nazývať domom. Technicky do dom bol – mal štyri steny a strechu, ale od domu v západnom zmysle slova mal tak ďaleko, ako to len šlo.

Každopádne, prvé, čo Nico urobil, keď sa vrátili, bolo, že sa vrhol k telefónu a asi desať minút do neho čosi štekal cudzím jazykom, o ktorom sa neskôr dozvedela, že je to jazyk jedného kmeňa tunajších domorodcov.

Odmietol jej čokoľvek vysvetliť a len sa tajomne usmieval. Pokúšala sa z neho vytiahnuť, o čo ide, ale jej vyrývanie obvykle skončilo milovaním sa na lôžku, na dlážke, alebo aj vonku za obydlím.

Tie tri dni strávili kratšími prechádzkami hore dolu po okolí, ale na takú dlhú túru, ako v prvý deň, ju už nevzal. Namiesto toho jej ukazoval rôzne rastliny a zvieratá a vysvetľoval, ktoré z nich sú nebezpečné a ktoré jedlé – minimálne pre leva. Julianna bola ohromená jeho znalosťami tohto prostredia. Raz ju zobudil uprostred noci, aby jej ukázal svetielkujúce lietajúce obdĺžniky na temnej oblohe plnej hviezd.

Julianna nemo hľadela na tú nádheru a ani ju nenapadlo spýtať sa, čo to je. A keď ju to konečne napadlo, Nico jej s iskričkami v očiach vysvetlil, že sú to netopiere.

Zvrieskla a chytila sa za vlasy, akoby sa jej tam už už mal nejaký netopier zadrapiť a za Nicovho smiechu ušla späť do chalupy. Ako odškodnenie za taký žartík jej potom Nico doprial niekoľko orgazmov – koľko, to netušila, pri čísle päť prestala počítať.

Na štvrtý deň ráno Juliannu zobudil hukot motora. Rozospato sa ponaťahovala a podrmala Nica za plece.

- Nico, vstávaj, myslím, že máme návštevu.

Nico čosi zo spánku zamrmlal a otočil sa na druhú stranu. Julianna sa musela usmiať a dopriala si niekoľko okamihov, aby poobdivovala svojho nádherného manžela. Strapaté plavé vlasy mu zčasti clonili tvár a úplne potichúčku pochrapkával. V spánku sa mu prikrývka zviezla z nahého tela tak, že mu odhaľovala celú zlatistú hruď, jeden bok a dlhé, svalnaté stehno s hebkou pokožkou.

Potriasla hlavou a znova ho podrmala za plece.

- Nico!

Nič. Bože, ten chlap považuje spánok za polovičnú smrť! Julianna sa z celej sily zaprela rukami o čelo postele a oboma nohami skopla spiaceho Nica na hlinenú dlážku.

Nevidela, ako dopadol, ale počula tlmené BUCH! , a hneď na to zahrešenie.

Vykukla ponad okraj postele a jej pohľad sa stretol s prekvapeným, zmäteným Nicovým pohľadom. Jej vlasy ho pošteklili pod nosom a on silno kýchol.

- Julianna? – spýtal sa a podozrievavo zúžil oči.

- Však si ma práve neskopla z postele?

Vytreštila na neho modrozelené oči v nevinnom pohľade.

- Ale ja?!

Nico otvoril ústa, aby jej povedal, že tomu jej nevinnému, bezlestnému kukuču ani za mak neverí, ale vtedy už aj on zaregistroval motor, ktorý sa čoraz väčšmi blížil.

Julianna sa viac o Nica nestarala, vyliezla z postele a nahádzala na seba oblečenie. Keď motor džípu zastavil pred domcom, už si oplachovala tvár v nádobe s vodou. Jeden pohľad na Nica jej prezradil, že sa dal do poriadku rovnako rýchlo.

Už kráčal ku dverám so širokým úsmevom na tvári. Keď dvere otvoril, Julianna za nimi uvidela stáť vysokého černocha. Bol vyšší, než Nico, medzi prednými zubami mal širokú medzeru, ktorú veľmi dobre videla, pretože sa usmieval takmer od ucha k uchu.

Povedal čosi Nicovi v cudzom jazyku a potom mu ponad plece nazízal na ňu. Julianna bola trochu v rozpakoch, ale kývla černochovi a on jej odpovedal ešte širším úsmevom, čo ako sa to zdalo nemožné.

Nico s ranným návštevníkom prehodil dve tri slová a potom sa obrátil k svojej žene.

- Môžeme ísť.

- Kam?

- To je prekvapenie. – zaškeril sa.

Julianna pokrčila plecami. Nech mal Nico za lubom čokoľvek, triasla sa od zvedavosti.

- Tak dobre.

Nico opäť povedal čosi černochovi a potom jej oznámil.

- To je Bwana. Dobrý kamoš odtiaľto z rezervácie. Bwana, to je Julianna.

- Julííííííjana. – zopakoval Bwana.

Zopakovala jeho meno a nasledovala Bwanu a Nica do džípu. Musela sa posadiť na masívnu truhlicu, ktorá zaberala celé zadné sedadlá.

Pevne sa chytila rámu a vyrazili.

Bwana šoféroval dosť dobre, cez hukot motora občas zakričal na Nica vetu, či dve a Nico mu v tom podivnom jazyku odpovedal. Julianna sa cítila ako na ihlách, jednak preto, že netušila, kam majú namierené a jednak preto, že nerozumela ani slovo z toho záhadného rozhovoru. Napriek tomu natŕčala uši a niekoľkokrát zachytila svoje meno.

Džíp preletel savanou, pričom z nich takmer vytriaslo dušu. Neboli tu nijaké cesty, nič, takže mala pocit, že našli každý prekliaty hrboľ, či jamu.

Po nekonečných dvoch hodinách Bwana zastavil a obrátil sa k Nicovi, čosi zaševelil perami a jej venoval jeden zo svojich širokých, štrbavých úsmevov. Nico sa na Juliannu tiež usmial.

- Už sme skoro tam. Tam, za tou skupinkou stromov, pozri!

Julianna zaostrila pohľad na niekoľko zakrpatených stromov, pomedzi ktoré sa ťahala húština.

Pri bližšom skúmaní si všimla, že húština je akási príliš pravidelná.

Keď sa džíp konečne dostal do väčšej blízkosti, pochopila, prečo sa jej taká zdala.

Bola to ohrada. Masívna ohrada z posekaného kríčia a húštia, plná ostrých tŕňov. Obišli celú tú kruhovú ohradu a našli v nej medzeru. Julianna si všimla, že blízko medzery sa vŕši ďalšia kopa pichľavých kríkov a pochopila.

- To je domorodá osada, však?

Nico sa usmial.

- Áno. Tá tŕňová ohrada slúži na ochranu proti levom a iným divým zvieratám. Na noc sa uzatvára aj tá malá medzera – tá hromada sa len prisunie na miesto. Jednoduché, ale účelné.

Julianna prikývla a spýtala sa.

- Prečo sme tu?

Bwana prudko zatočil volantom a medzerou vošiel do osady. Naproti im vybehlo asi tridsať ebenovo čiernych detí rôzneho veku, buď celkom nahými, alebo oblečenými v bavlnených tričkách, či zvieracích kožiach. Veľkými užasnutými očami pozorovali Juliannu, ale všimla si, že s Bwanom a Nicom sa zdravia ako starí známi.

V okamihu ich obklopila haravara, deti sa navzájom prekrikovali a bežali za džípom, ktorý Bwana zaparkoval v strede osady. Potom vystúpil a kým Nico podal ruku Julianne, aby jej pomohol zoskočiť, stiahol Bwana zo zadných sedadiel tú masívnu truhlicu.

Čosi nahlas zakričal a za deťmi sa objavili aj dospelí, muži i ženy, ktorí si zvedavo obzerali bielu ženu, ktorá medzi nich zavítala. Na Bwanovu reč sa zatvárili spokojne a na mnohých tvárach sa rozliali rovnako široké úsmevy, ako bol ten jeho.

Nico sa obrátil k Julianne.

- To sú vaši pacienti, doktorka Gaylanová. V tej truhlici máš všetko dostupné lekárske vybavenie.

Pokrčil plecami.

- Vravela si, že sa cítiš nevyužitá. Neviem si predstaviť, kde by ťa bolo treba viac, než tu, kde je neustále nedostatok lekárov, liekov, proste všetkého.

Ukázal na truhlicu.

- Požiadal som babičku, aby mi to poslala.

Julianne vhŕkli do očí slzy a cítila, ako sa steny okolo jej srdca lámu a s praskotom jej padajú k nohám. Možno doteraz nikdy nemilovala, ale teraz to pochopila.

Akoby mohla nemilovať muža, ktorý pre ňu toto urobil?

Miluje Nica Gaylana. Miluje svojho manžela. Odmenila Nica takým vrúcnym úsmevom, že sa mu takmer podlomili kolená, otvorila truhlicu a pustila sa do práce.



Komentáře k článku.

Menu

O mně

Vitajte na blogu paranormal romance! Nájdete tu veľa lásky, veľa nadprirodzena a veľa happyendov! Dúfam, že sa tu budete cítiť dobre a že sa sem budete často vracať! Príjemné čítanie a krásny deň všetkým! Martina Mrknite sa aj na nové Fórum , kde nájdete preklady Lví přitažlivosti a časom snáď aj iných kníh! :-D

Miniaplikace
Miniaplikace http://www.erlink.cz/klik/UWVSdg1g

Podporujeme

Využite Najrýchlejšie pôžičky na trhu.

Pôžička

Vytvořenou službou WEP.sk - Vlastní blog z vlastního PC. Mapa stránok