.

Kapitola 3

A tu je "Viktorinkina meninová" kapitola, ktorú som vám sľúbila za včerajšie zdržanie. Užite si to!

Kapitola 3

Preberala sa pomaly. Vynárala sa z bezvedomia do bdelého stavu a čím bolo bdenie silnejšie, tým väčšmi silnela aj bolesť v jej hlave.

Pokúsila sa zdvihnúť ruky k šialene pulzujúcim spánkom, no zistila, že nimi nemôže pohnúť. Boli zviazané. To ju prebralo.

Naširoko otvorila oči a súčasne sa aj posadila. Do hlavy jej narazil kamión a ona sa so zaúpením opäť zviezla na chrbát.

Tak fajn. Druhé kolo.

Tentoraz bola opatrnejšia. Pretočila sa na bok, chvíľu počkala, potom sa oprela o zviazané zápästia, a skrčila kolená. Podarilo sa jej dostať do kľaku a poobzerala sa okolo seba. Nevidela vôbec nič, len tmu.

Kde to je? Čo sa stalo?

Nespomínala si... Custos! No pravdaže! Pri zadnom východe z obchodu s topánkami ju prepadol Strážca! Bolo jej záhadou, ako mohol tak rýchlo obehnúť uličku, ale podarilo sa mu ju prekvapiť.

Vysoký muž, o niečo starší, než ona, svetlé vlasy, modré oči. Kožená bunda a džínsy. Na to, že bol zverou určenou na odstrel, bol celkom atraktívny.

Pravdaže si spomínala.

Dostal ju. Spomínala si na žltý záblesk v jeho očiach, keď ju udrel a zbavil vedomia. To znamenalo, že ten prekliaty bojovník Chaosu sa istotne premenil na nejakú hnusnú šelmu. A zabil ju. Takže je mŕtva.

Hm. To by vysvetľovalo tmu a ticho naokolo nej. Takto to vyzerá po smrti? Takto sa Terián cíti, keď sa Rovnováha rozhodne nedržať viac ochrannú ruku nad jeho existenciou?

Ale čo tie putá? Cítila, že má zviazané nielen ruky, ale aj členky.

Ako odpoveď sa kdesi celkom blízko nej ozval škrabkavý kovový zvuk...akoby sa otáčal kľúč v zámke. Vzápätí zavŕzgali akési pánty, čosi šťuklo a zalialo ju ostré svetlo, ktoré v jej hlave spôsobilo úplný výbuch.

So zaúpením si prikryla oči zápästiami. Čosi ju prudko strčilo do chrbta, takže okamžite spadla dopredu. Keby nemala pred tvárou zviazané ruky, bola by si najskôr zlomila nos.

Prevalila sa na chrbát a spustila ruky. Jej oči sa konečne prispôsobili náhlemu svetlu. Teraz pochopila, že vychádza z otvoreného poklopu v strope. Rozhliadla sa a zistila, že je v úplne holej miestnosti. Betónová dlážka, betónové steny, nikde nič, čo by sa dalo využiť ako zbraň.

Až po krátkej prehliadke okolia usúdila, že by sa mala začať zaujímať o hrozivú postavu, ktorá sa nad ňou týčila.
Custos!

Okamžite ho spoznala, hoci videnie mala ešte trochu rozmazané. Tá istá mocná tvár, svetlé vlasy a chladný pohľad. Striasla sa. Najchladnejší, aký kedy videla – a to už videla množstvo ľudských i neľudských očí.

Trvalo asi dve sekundy, kým si uvedomila, že je nažive. Nažive a zajatá Strážou. Čo sa v podstate vylučuje. Teriána bolo možné zabiť, ale nie zajať. Zmenili svoju formu a vyparili sa tým ľudským Strážcom pred nosom.
Tá šípka! Pravdepodobne vyvinuli nejakú hrozivú drogu, ktorá jej zabránila zmeniť podobu! Striasla sa.

Aj keby však bolo možné Teriánov zajať, bojovníci Chaosu nebrali zajatcov. Boli to zabijaci. Zabíjali každého, kto im skrížil cestu. S mágiou bosorky Gaylan, ktorá sa odvážila priečiť Najvyššej sile Rovnováhy, boli tými najhorším predátormi, akí kedy chodili po zemskom povrchu.

Chránili to, čo malo byť vyhubené a čo ničilo krásny svet, ktorý Rovnováha stvorila. Boli neľútostní a medzi nimi a jej druhom vládlo odjakživa nepriateľstvo, silné a nezmieriteľné.

To znamená, že ju ešte nezabil len preto, aby si lepšie užil jej smrť v krutých mukách, až sa preberie. Ten čas práve nadišiel. Vystrela ramená. Znesie vlastnú vraždu a mučenie s dôstojnosťou, aby robila česť svojmu druhu, hoci pochybovala, že tento krutý barbar by dokázal niečo z toho oceniť. Ak sa nemýlila, práve ju kopol do chrbta, takže si skoro zlomila nos o betónovú podlahu.

Zagánila na neho.

- Nemysli si, že budem kričať, vlk! – zachripela.

Zamračil sa a vyštekol.

- Zavri papuľu! Nemáš právo vôbec otvoriť jej ústa a používať jej hlasivky!

Uvidela, ako mu očami prešľahol žltý blesk a podvedome sa stúlila do klbka. O čo mu ide? Čie „jej“ ústa nemá otvárať? Je to blázon?

Pche! Pravdaže je to blázon! Je to človek!

Sam hľadel na Lindu... na Teriánku... a zmietal sa medzi túžbou rozviazať jej putá a objať ju a povinnosťou priložiť k tej krásnej tvári zapaľovač a navždy ju zničiť.

Linda...nie Linda, Teriánka... sa pred ním chúlila na studenej podlahe. Dočerta!

Prinútil sa skryť emócie pod vážnu, ľadovú masku, ktorú si nasadil. Obišiel Lindu... Teriánku a zohol sa, aby schmatol jej tvár do železného zovretia prstov a zvrtol ju k sebe. Chcel, aby sa mu dívala do očí. Chcel vidieť tú cudziu osobnosť v Lindiných očiach. Chcel veriť, že v tej tvári nezostalo z jeho Lindy vôbec nič. Bolo by to pre neho ľahšie.

Keď k nej natiahol ruku, mykla sa.

- Nedotýkaj sa ma, ty príšera!

Samom myklo tiež. Ako halucinácia mu vystal pred očami ďalší obraz z minulosti.

* * *


- Linda, pochop ma.... – kľačal na kolenách a vystieral k nej ruky, no ona pred ním cúvala a v očiach mala hrôzu.
- Nedotýkaj sa ma, ty príšera! – zajačala.
- Linda!... To som ja, tvoj Sam! Nech sa zmením na čokoľvek, vždy budem tvoj Sam, ten, ktorého poznáš a miluješ! – presviedčal ju hlasom plným bolesti.
Zacúvala až ku dverám, nahmatala kľučku a pevne ju zovrela v prstoch.
- Ako by som mohla milovať zviera?! – zvrieskla hystericky.

* * *

Sam potriasol hlavou. Linda... nie, Teriánka na neho upierala modré oči, v ktorých sa miešal vzdor s obozretnosťou.
Vtedy spustil vystreté ruky a zostal bezmocne kľačať na dlážke, kým Linda utiekla. A na čo to bolo dobré? Čo to zmenilo?

Tentoraz ruku nespustil. Namiesto toho ju schmatol za bradu a prinútil ju pozrieť sa mu do očí.

- Vysvetlím ti pravidlá, ty ohava! – zavrčal.

- Ja sa budem pýtať a ty budeš spievať. Nič zložité. Pri toľkej inteligencii, ktorú si z ľudí vysala za svoj život, by si to mala pochopiť celkom ľahko.

Myknutím sa pokúsila oslobodiť svoju tvár, ale on sa len chladne usmial a ďalej ju zvieral v prstoch. Potom ju pustil a dlaň si okázalo šúchal o džínsy, akoby si chcel zotrieť špinu, ktorá mu na nej uľpela.

Nie je to Linda. A on je profesionál. Jeho prvá otázka sa bude týkať práce. Spýta sa jej, či je v Hong Kongu sama, alebo tu niekde môže nájsť celé hniezdo.

- Prečo používaš túto tvár? – počul odrazu, ako sa jeho ústa pýtajú to, čo ho naozaj zaujímalo.

Teriánka odmerane mlčala a ostentatívne odvrátila Lindinu tvár. Zlosť v Samovi vystúpila na takú mieru, že jeho vlk bublal len kúsoček pod pokožkou, ako vriaca voda v hrnci, ktorá čoskoro zdvihne pokrievku a vyvalí sa von.

- Pýtam sa, prečo používaš túto tvár?! – zreval na ňu tak nahlas, až sa mykla.

Nenávistne na neho pozrela.

- Môžeš ma mučiť, Custos, ale nedostaneš zo mňa nijaké informácie, po ktorých vy Gaylanovci tak idete. Rovno ma zabi, pretože odo mňa sa nič nedozvieš.

Hrozivo sa nad ňou sklonil.

- Prečo táto tvár?! – zaburácal.

- Strč sa! – zvrieskla rovnako nahlas.

Sam poznal tisíc spôsobov, ako niekoho donútiť hovoriť. Na ľudskom tele boli stovky bodov, ktoré vyvolávali agonizujúcu bolesť. Poznal ich všetky, o to sa babička postarala. Ale nemohol svoje vedomosti použiť, keď na neho Teriánkine oči nenávistne hľadeli z Lindinej tváre.

Vystrel sa a ľadovým hlasom povedal.

- Však ty prehovoríš. Ešte budeš rada, že mi môžeš odpovedať na moje otázky.

Siahol do vrecka a vytiahol odtiaľ ampulku so šípkou. Necitlivo sa k nej sklonil a zapichol jej šípku do stehna.

Zasyčala od bolesti, odtiahla sa, no Sam sa znova vystrel a odstúpil. Bez jediného obzretia sa prikročil až tam, kde sa v strope črtal štvorec denného svetla.

Jediným neľudsky pružným pohybom sa prikrčil a vzápätí vyletel hore ako vystrelený. Nepotreboval rebrík, ani schody. Jediným skokom zmizol v otvore, ktorý vzápätí uzavrel železný poklop a ona sa opäť ocitla v tme.

Obklopilo ju hrobové ticho. Áno, pomyslela si, hrobové je dobrý prívlastok. Je tu tma, ticho a nemôže sa hýbať. Takto nejako sa musí cítiť človek pochovaný zaživa.

Zhlboka sa nadýchla.

Mala pocit, že steny, o ktorých už vedela, kde sú, sa odrazu približujú, tlačia sa na ňu a znemožňujú jej dýchať.
Zmocňovala sa jej panika.

Silou vôle ju potlačila a znova sa pokúsila zdvihnúť na kolená. Po chvíli námahy sa jej to podarilo. Odvliekla sa do kúta a tam sa oprela o stenu. Musí začať premýšľať nad tým, ako sa odtiaľto dostať.

Odrazu nad jej hlavou čosi zaškrípalo. Pozrela k poklopu, no dvere sa neotvárali. Znelo to... ako škripot stoličky po dlážke.

O pár sekúnd začula na tom istom mieste kroky.

Až vtedy si uvedomila, že jej väzenská cela je zrejme priamo pod ubytovaním jej žalárnika.

A že sa odtiaľto tak ľahko nedostane.



Komentáře k článku.

Menu

O mně

Vitajte na blogu paranormal romance! Nájdete tu veľa lásky, veľa nadprirodzena a veľa happyendov! Dúfam, že sa tu budete cítiť dobre a že sa sem budete často vracať! Príjemné čítanie a krásny deň všetkým! Martina Mrknite sa aj na nové Fórum , kde nájdete preklady Lví přitažlivosti a časom snáď aj iných kníh! :-D

Miniaplikace
Miniaplikace http://www.erlink.cz/klik/UWVSdg1g

Podporujeme

Využite Najrýchlejšie pôžičky na trhu.

Pôžička

Vytvořenou službou WEP.sk - Vlastní blog z vlastního PC. Mapa stránok