.

Kapitola 4

Kapitola 4

- Čože? Nič takého som neurobil! – hlas profesora Thorntona aj cez telefón odrážal nevieru a rozhorčenie.

- Zbláznili se sa, šerif? Dofrasa, sám som nad tým tvojím odliatkom strávil množstvo času a vôbec netuším, čo by to mohlo byť!

Kieran sa prudko nadýchol a obrátil sa chrbtom k Janine. Nechcel, aby mu odozerala z pier a zistila tak to, čo teraz on.

- Profesor, pred troma dňami ste mi volali, že poznáte človeka, ktorý by mohol byť riešením môjho problému a skontaktovali ste ma s doktorom Williamsom.

- V živote som o nijakom doktorovi Williamsovi nepočul! – ohradil sa Thornton rozhorčene.

- Šerif, nepili ste takto náhodou trochu?

Popravde, profesor tú otázku doslova vytrhol Kieranovi z úst.

- Práve som sa chcel spýtať to isté, profesor. Zavolali ste mi...

- Nevolal som vám už dva mesiace!

Kieran netrpezlivo hodil rukou.

- Pozrite sa na zoznam hovorov vo vašom mobile, profesor! Poznám vaše číslo a poznám váš hlas. Uviedli ste doktora Williamsa a veľmi ste ho odporúčali, ako skvelého odborníka. Na základe vášho odporúčania som ho nechal prezrieť si ten prekliaty odliatok a ten chlap mi povedal, že je to podvrh.

Profesor Thornton na chvíľu zmĺkol a keď sa znova ozval, jeho hlas znel trpezlivo a láskavo.

- Som si istý, že na toto nedorozumenie existuje skvelé vysvetlenie, šerif. Aké lieky beriete? Nepredpísal vám váš lekár nejaké nové tabletky?

- Profesor!!! – vyštekol Kieran.

Thornton sa ohradil.

- Nemyslím to s vami zle, synak! Niektoré lieky sa ovplyvňujú navzájom a vytvárajú čosi podobné halucináciám. Nechcem vás pasovať za duševne chorého! Také účinky môže mať dokonca aj sirup proti kašľu zmiešaný s liekmi na spanie! A to sú úplne bežne dostupné preparáty.

Kieran bol taký zmätený, že chvíľu naozaj premýšľal, či si nevzal nejaké prášky.

- Dofrasa, nič neberiem! Ani len poondiaty vitamín C. Ste si istý, profesor, že je to tak aj u vás? Vo vašom veku je človek neustále chorý a všeličo ho bolí...

Thornton zavrčal.

- Skvelé, a už sa dostávame k urážkam! Chlapče, možno mám sedemdesiatku na krku, ale s vami zametiem podlahu kedykoľvek!

Kieran sa zasmial. Thornton bol sotva meter päťdesiat vysoký starý pán, ktorý síce hovoril o svojej búrlivej minulosti, ale v skutočnosti sa jeho hrdinské boje obmedzovali na pokusy vliať trochu vedomostí do hláv svojich horkokrvných študentov.

- V poriadku, ospravedlňujem sa. Takže vaše posledné slovo – poslali ste, či ste neposlali Williamsa za mnou?

- Nie! O nijakom Williamsovi som v živote nepočul, nikoho som k vám neposielal a trvám na tom, že som vám posledné dva mesiace nevolal!

Kieran si vzdychol a pošúchal si koreň nosa.

- V poriadku. Viete, čo teraz urobíme, profesor? Položím a vy si skontrolujete mobil. Ak za posledné tri dni nenájdete v hovoroch moje číslo, prisahám, že sa dám vyšetriť, čo vy na to?

- Dobre, vy tvrdohlavý somár! – odvrkol profesor a skôr, než Kieran stihol položiť, začul oznamovací tón.

Položil slúchadlo opatrne, akoby bolo zo skla a celé dve minúty naň uprene zízal. Potom sa telefón rozdrnčal znovu a Kieran po ňom siahol.

- Policajná stanica.

- Na to vyšetrenie sa neobjednávajte. – hlas profesora Thorntona bol tichý a ohromený.

Kieran sa vztýčil na stoličke.

- Našli ste to?

- Netuším, ako je to možné... prisahám, že som nevolal...ale skutočne tu mám asi šesťminútový hovor na vaše číslo. Niekto mi musel ukradnúť mobil a potom ho vrátiť späť.

Kieran sám pre seba pokrútil hlavou.

- Dobre, profesor. Tým sa veľa vysvetľuje. Myslím, že je načase overiť si nášho záhadného doktora Williamsa.

Thornton vyjachtal ešte niekoľko viet a potom zložil, ale Kieran ho už nevnímal. Profesor si môže nahovárať, že mu niekto ukradol mobil, ale on dobre vedel, aké je to celé pritiahnuté za vlasy.

Po prvé, ten, kto mobil čisto teoreticky ukradol, musel vedieť o odliatku a profesor prisahal, že o ňom nikomu nepovedal.

Po druhé, bolo by dosť obtiažne potiahnuť mobil z profesorovho vrecka a ešte obtiažnejšie ho tam vrátiť.

Po tretie, prečo by to niekto vôbec robil? Aby si z Kierana vystrelil? Vysoko nepravdepodobné.

A po štvrté, Kieran by profesorov hlas spoznal kedykoľvek po prehovorení jediného slova, nieto po šesťminútovom rozhovore. Nielenže starého pána poznal od svojich dvadsiatich rokov, ale Thorntonovi pred šiestimi rokmi vyoperovali nádor na hlasivkách a odvtedy mal veľmi charakteristický, nenapodobiteľný hlas – akoby mutoval, raz bol hlboký a chrapľavý a vzápätí prešiel do sopránu.

A Kieran bol stopercentne presvedčený, že ten, kto mu odporučil Williamsa, rozhodne bol profesorom Thorntonom.

S profesorom sa stretli, keď raz prednášal na miestnej škole v St. Mary. Vrámci prípravy na budúce povolanie mal domácim študentom predviesť, aké zaujímavé môže byť zamestnanie učiteľa. Kým prednášal, zopár mladých chuligánov sa pokúsilo ukradnúť profesorovo SUV. Kieran bol vtedy len policajné ucho, no chytil chlapcov priamo pri čine a dal im výchovnú nakladačku. Celá škola bola vtedy nalepená na oblokoch, vrátane samého profesora.

Prednáška totálne minula účinkom, nik sa nechcel stať učiteľom, no minimálne polovica žiakov niekoľko mesiacov tvrdila, že sa stanú policajtmi.

Profesor sa Kieranovi poďakoval za záchranu svojho vozidla a aby sa mu odvďačil, pozval ho k sebe na obed. Kieran ani nevedel, prečo vlastne pozvanie prijal, no obed sa nesmierne vydaril. Profesor bol zaujímavý človek s rozsiahlymi vedomosťami a Kieran pochopil, že učiteľom sa človek nestane, ale narodí. V Thorntonovi bola nesmierna túžba svoje nadobudnuté vedomosti posúvať ďalej svojim študentom. Učiť, to nebolo len jeho povolanie, ale priam poslanie, životný údel a cieľ. Neučiť by pre neho znamenalo prestať dýchať.

Tak dajako začalo ich priateľstvo a Kieran nikdy neľutoval, že to pozvanie na obed prijal. Profesor bol láskavý a múdry a často šerifovi dobre poradil.

Tak čo sa stalo tentoraz?

Že by začínal starnúť? Môže sa takto prejavovať nejaká príšerná, mozog rozkladajúca choroba? Mohol by z ničoho nič zabudnúť, že spolu telefonovali a nespomínať si na odborníka, ktorého vychvaľoval do neba?

Možno.

Ibaže Kieranov policajný nos mu hovoril, aby Williamsovi nedôveroval. Keby nebolo toho pocitu, možno by bol náchylný veriť tomu, že profesor starne.

Z úvah ho vytrhol ženský hlas, ktorý vpredu hovoril s Janine.

- Dobrý deň.

- Dobrý! Čo pre vás môžeme urobiť? – zvolala Janine.

- Ja...rada by som ohlásila krádež.

Kieran vzdychol. Znovu do práce. Problém s Williamsom a profesorovou stratou pamäte musí počkať. Nie že by v St. Mary mali ktovieakú kriminalitu. Kieran šéfoval iba dvom policajtom a Janine a väčšinou riešil drobné krádeže v miestnom obchode, alebo vlámačky do chát, ktoré boli v zime zatvorené a ich majitelia trávili tieto mesiace na juhu.

Montanská zima nebola pre každého. Teploty tu klesali hlboko pod nulu, ale hlavnou príčinou bola záhaľa snehu, ktorá sa každoročne zrútila na mestečko a občas ho aj na niekoľko dní odrezala od zvyšku sveta.

Záveje občas dosahovali aj tri metre, čo z týchto miest robilo vyhľadávanú lyžiarsku oblasť, ale pre bežných ľudí predstavovalo obrovské problémy s dopravou, zvlášť, ak pracovali, či študovali mimo St. Mary. Domáci bývali vybavení skútrami a lyžami, ale aj tak to bolo nepríjemné.

V lete, bolo samozrejme všetko inak. Do blízkeho parku Glacier prúdili davy turistov, hory boli ohromujúco krásne a jazero St. Mary Lake sa len tak hemžilo výletnými loďami, člnkami so zaľúbenými dvojicami a rybármi. V každom dome v St. Mary ponúkali privát pre turistov a domáci za sezónu veľmi slušne zarobili.

Kieran odložil MSP do zásuvky a zamkol ho tam. Začul, ako Janine švitorí a o chvíľku v sprievode klapotu jej podpätkov nakukla dnu.

- Šerif? Ste voľný? Máme tu krádež vozidla.

Kieran prikývol.

- Nech sa páči.

- Je voľný! – usmiala sa Janine cez plece, no nebol to taký žiarivý úsmev, ako keď vítala toho pangharta Williamsa.

Nie, bol to úsmev, ktorý žena venuje inej, oveľa krajšej.... tej najúžasnejšej žene pod slnkom.

Len čo sa objavila vo dverách, Kieranovi padla sánka a vytreštil oči. Bola vysoká, dosť vysoká, aby mu neluplo v krku, keby sa chcel skloniť k jej perám, no to bola len zanedbateľná čerešnička na torte.

Bola to neuveriteľná hriva jej neskutočne hustých, nepoddajných vlasov, ktorá ho tak ohromila. Panebože, vyzerali trochu drsné, nemali žiaden lesk, ale napriek tomu budili dojem zdravia, sily a vitality...a tiež divokosti. Kieran zatúžil zaboriť si do tej úžasnej hrivy tvár a zhlboka sa nadýchnuť ich vône.

K tomu všetkému hriva rámovala veľmi príťažlivú tvár s vysokými lícnymi kosťami a plnými perami. A tie oči! Určite nosila farebné kontaktné šošovky, pretože mali rovnakú farbu, ako jej vlasy, možno len s pridaním kvapky hnedej.

Pokiaľ sa v tom šerif vyznal, mladá žena mala na tvári veľmi decentný make up, ktorý mu na nej trošku vadil. Bol si istý, že oveľa krajšie a prirodzenejšie by vyzerala bez neho, hoci skúsenosť ho poučila, že make up urobí z peknej ženy krásnu a z krásnej ohromujúcu. Ale k nej... k nej mu to vôbec nepasovalo.

Prinútil sa odtrhnúť pohľad od jej tváre a zviezol sa ním na jej telo. Biely kožuštek do pása pôsobil skôr ako módny kúsok, než aby naozaj chránil pred treskúcim mrazom tam vonku. Na dlhých štíhlych nohách mala čierne nohavice, také úzke, že vyzerali ako druhá koža. Biele kožušinové čižmy na vysokom opätku vyzerali nanajvýš nepraktické, ale úžasne dopĺňali kožuštek.

Celkový dojem bol jasný, aj keby si Kieran nebol istý, že ju nikdy predtým v St. Mary nevidel – bola cudzinka. Neuveriteľne žiaduca a sexi cudzinka, ako mu okamžite oznámili hormóny, ktoré vytrvalo tlačili Kieranov mozog podstatne nižšie, než kam ho v skutočnosti umiestnila príroda.

Zavri hubu, ty somár, kým ti na stôl nezačnú kvapkať sliny! – napomenul sa v duchu.

Aj by sa mu to podarilo, keby sa neznáma krásavica nebola na neho usmiala. Panebože, to bol úsmev! Kieran zaryl prsty do okraja stola, aby potlačil okamžitý popud vyskočiť a vybozkávať tie usmievajúce sa pery. Kristebože, je nádherná!!!

- Šerif MacKenna? – spýtala sa kráska nádherne hladkým hlasom.

Uff! Ak teraz niečo nepovie, bude vyzerať ako idiot! Kieran si dvakrát odkašľal a potom vstal a vystrel k nej ruku.

- K vašim službám, pani...

Úsmev sa rozšíril, až Kieranovi na sekundu vynechalo srdce.

- Slečna. Skylar Gaylanová.

Slečna! Nie je vydatá! Kieranov mozog vzdal akékoľvek úsilie o zotrvanie v dutine lebečnej a plynule sa presunul medzi jeho stehná.

Šerif si okamžite sadol, aby zamaskoval erekciu, ktorá hrozila urobiť dieru do nohavíc. Pohybom ruky jej ponúkol stoličku a kým si sadala a odkladala kabelku na stôl, trikrát sa zhlboka nadýchol a znova vydýchol.

Keď si bol istý, že bude schopný výkonu služby aj on, nielen jeho junior, odvážil sa znova pozrieť na slečnu Gaylanovú.

- Ak som tomu dobre rozumel, chcete ohlásiť krádež, slečna Gaylanová.

- Skylar. – usmiala sa na neho.

- Prosím, hovorte mi Skylar.

Opäť si musel pripomenúť, že sedí vo svojej kancelárii a mal by byť vzorom mravného správania.

- V poriadku, Skylar. V tom prípade som pre vás Kieran.

- Krásne meno. Ste Ír?

Je Ír? Má rada Írov? Ak áno, pokojne tam požiada o občianstvo. Dofrasa, ak by chcela mať z neho Masaja, okamžite by si prefarbil vlasy na červeno, vyskakoval okolo ohňa do metrovej výšky a mával pritom oštepom! Potriasol hlavou, aby si vyčistil myšlienky. Čo sa ho to pýtala?

- Mám škótske korene. Moji starí rodičia sa sem prisťahovali ešte ako deti.

Práca. Musí odviesť reč na prácu, inak sa pred ňou totálne strápni.

- Takže, Skylar, čo pre vás môžem urobiť?

Úsmev zmizol a nahradil ho rozpačitý výraz.

- Niekto ukradol moje auto.

Kieran siahol do zásuvky a vytiahol z nej zápisník a pero. Áno! Práca! Rutina mu pomôže udržať si od Skylar Gaylanovej odstup.

- Takže pekne po poriadku. Čo to bolo za auto?

- Čierne GMC Savanna.

- Vy ste majiteľkou auta?

Trošku sa zamračila.

- Patrí mojej rodine. Vlastne neviem, na koho je zaregistrované. Snáď na sestru...alebo na mamu...v každom prípade, na niekoho s priezviskom Gaylan.

Kieran si Skylarino priezvisko starostlivo zapísal.

- Dobre. Kde sa to stalo?

- Ja...bola som si nakúpiť a obávam sa, že som kľúče nechala v aute. Viete, ešte nikdy som nepočula, že by spred potravín Ellen Quinnovej zmizlo niečie auto.

Kieran zdvihol obočie.

- Poznáte Ellen?

Opäť ho obdarila omračujúcim úsmevom.

- Som tak trochu domáca, šerif. Moja rodina má sídlo priamo v parku Glacier, asi dvadsať kilometrov od St. Mary.

- Priamo v parku? – zamračil sa Kieran. Žil v St. Mary už desať rokov a jakživ o niečom takom nepočul.

Skylar pokrčila plecami.

- Dostali sme výnimku priamo od vlády. Rodina si postavila chatu priamo nad najjužnejším cípom St. Mary Lake.

- Nikdy som vás tu predtým nevidel. – poznamenal Kieran a zahľadel sa na Skylar.

- Veď tu ani netrávim priveľa času. Aspoň nie v zime. Nemám rada sneh a mrazy.

To vysvetľovalo, prečo ju Kieran doteraz nikdy nevidel. V lete bolo oveľa viac práce. Turistom neustále mizlo čosi, čo neskôr našli, ale medzitým to ohlásili ako krádež, výletníci strácali peňaženky a kľúče, občas aj vlastné deti. V miestnom bare vyvolávali časté bitky a aby toho nebolo dosť, aj domáci sa chceli pobaviť a vytiahli na svetlo sveta sto rokov staré a malicherné susedské spory, ktoré často končili mávaním brokovnicami na oboch stranách. V skratke, Kieran v lete nemal absolútne nijaký čas na to, aby sa túlal po okolí a už vôbec nie zachádzal dvadsať kilákov kamsi do divočiny. A v zime, keď na to čas mal, tu Skylar nebývala.

- Prečo ste túto zimu urobili výnimku?

Pokrčila plecami a tvár jej zvážnela.

- Kvôli babičke. Necíti sa dobre, tak som prišla, aby som zistila, ako sa jej darí.

Kieran prikývol a začal sa znova vypytovať na okolnosti krádeže a podrobnosti o zmiznutom aute, potom si zapísal jej telefónne číslo, na ktorom by ju mohol kontaktovať, keby sa auto našlo.

Napokon už nemohol vymyslieť nijakú otázku, ktorú by Skylar Gaylanovej položil a nemohol tak už zdržiavať jej odchod z policajnej stanice.

Uistil sa, že mu bunda siaha až dopoly stehien a zakrýva tak jeho zvedavého kamoša, ktorý sa už zopár minút pokúšal vystrčiť svoju všetečnú hlavičku skrz Kieranove nohavice, aby sa mrkol na Skylar Gaylanovú. Keďže bolo všetko v poriadku, s úľavným povzdychom vstal a podal jej ruku.

- Trochu sa povypytujem a zavolám vám, Skylar. Určite to boli len nejaké decká, ktoré sa chceli prebehnúť v novom aute.

Usmiala sa a prijala jeho ruku.

V tom okamihu Kieranom prebehol blesk. Skylarina ruka bola horúca a suchá, pokožku však nemala jemnú...vlastne by odprisahal, že na sekundu pocítil mozole. Dotyk tej drsnej ruky ho opäť nečakane vzrušil.

Neveril si natoľko, aby šiel dámu odprevadiť ku dverám. Pravdepodobne by z neho vypadlo pozvanie na rande a ona by ho s milým úsmevom veľmi zdvorilo poslala do čerta. Taká kosť proste musí mať priateľa, snúbenca, niekoho.

Pokúsil sa zahnať myšlienky na Skylar Gaylanovú a vrátil sa od dverí do svojej kancelárie. Otvoril zásuvku s MSP a zahľadel sa naň. Ale pred očami mal neustále krásnu tvár orámovanú divokou hrivou svetlých vlasov.


Komentáře k článku.

Menu

O mně

Vitajte na blogu paranormal romance! Nájdete tu veľa lásky, veľa nadprirodzena a veľa happyendov! Dúfam, že sa tu budete cítiť dobre a že sa sem budete často vracať! Príjemné čítanie a krásny deň všetkým! Martina Mrknite sa aj na nové Fórum , kde nájdete preklady Lví přitažlivosti a časom snáď aj iných kníh! :-D

Miniaplikace
Miniaplikace http://www.erlink.cz/klik/UWVSdg1g

Podporujeme

Využite Najrýchlejšie pôžičky na trhu.

Pôžička

Vytvořenou službou WEP.sk - Vlastní blog z vlastního PC. Mapa stránok