.

Kapitola 6

Kapitola 6

Julianna bola očarená. Nie svojím budúcim manželom, ale miestom, kde žil. Už počas cesty autom s Rhiannon ohromene pozorovala prírodu za okienkom, ale teraz, keď vystúpila zdanlivo v úplnej divočine, hltala tú nádheru očami a nedokázala sa od nej odtrhnúť.

Julianna vyrástla v meste a v meste aj žila, keď dospela. Na dovolenky chodievala k moru, za teplom. Chlad a hory ju nikdy nelákali, ale toto...toto bola rozprávka.

Stáli na brehu jazera St. Mary, zakrútená v bunde, ktorú jej Rhiannon našla vzadu v aute. Vodná hladina sa v lúčoch ranného slnka oslepivo ligotala a voda mala priezračne modrú farbu. Vlastne, celé toto miesto bolo priam explóziou žiarivých farieb.

Obloha bez jediného mráčika bola taká modrá, až ťahala oči, dotyk slnka premenil koberec žltých listov z listnatých stromov pod jej nohami na záblesky zlatej, žltej a oranžovej, ihličnaté stromy vypínali svoju smaragdovú zeleň k oblohe a skaliská, ktoré akoby vyrastali priamo z jazera, mali holubičiu farbu. Koberec lístia pod jej nohami nešuchotal, ale praskal, pretože prvé nočné prízemné mrazy už začali svoje dielo a na lístí sa trblietali ľadové ihličky inovate.

- Bože, to je nádhera! – vydýchla Julianna a jej dych sa zrazil do obláčika pary. Toto miesto ju osviežovalo, oživovalo, až mala pocit, že celé roky zadržiavala dych a až teraz si mohla konečne zhlboka naplniť pľúca kyslíkom.

Rhia sa usmiala.

- Na mnohých to tak pôsobí. Máme mnoho sídel, ale toto je náš hlavný stan.

Julianna zarazene pozrela na mladú ženu.

- Hovoríš, akoby tvoja rodina bola nejakou armádou.

- Aj je. – odvetila Rhiannon veselo.

- Babička je hlavným generálom, my ostatní sme pešiaci, ktorí v záujme vlastného zdravia robia, čo im babi povie. Nikto nechce, aby mu šla po krku.

- A teraz ide po krku Nicovi. – pochopila Julianna.

Rhiannon prikývla.

- Veru. Snaží sa nás jedného po druhom ukotviť v manželskom prístave. – uškrnula sa.

Julianna pokrčila plecami. Už videla čudnejšie veci, než panovačnú osobu, ktorá vládne celej svojej rodine.

- Kde je vlastne ten váš hlavný stan?

Rhiannon sa obrátila k lesu a ukázala rukou.

- Tam. Za stromami, aby ho nebolo vidno od cesty.

Julianna zaostrila zrak, ale nevidela nič, čo by len vzdialene pripomínalo ľudské obydlie.

Zato uvidela čosi iné.

- Ježišikriste!!!

Z lesa vybehlo zviera, dlhými skokmi sa približovalo, akoby ich chcelo zvalcovať, no keď už už do nich narazilo, prudko zmenilo smer a prefrčalo popri nich. Zviera šteklo a pokračovalo v ceste po brehu jazera.

- To...to bol vlk?! – Julianna v živote nevidela vlka, ak nepočíta televízne dokumenty.

Rhiannon pokrčila plecami.

- Áááále, to bol len Sam! Asi sa prišiel najesť. Neboj, neuhryzne ťa. Je to miláčik. Ale ak trváš na zoologickom označení, áno, bol to vlk.

Z Rhiinej nevzrušenej odpovede Julianna vydedukovala, že sa jedná o akéhosi poloskroteného vlka, ktorý sa sem tam ukáže, nažerie sa toho, čo mu Gaylanovci dajú a zasa zmizne. Tep jej znova spomalil do normálu. Ak Sam nerozhádzal Rhiannon, nerozhádže ani ju. Napokon, toto miesto vyzeralo ako z rozprávky, skrotený vlk sem celkom zapadal.

Jej spoločníčka vykročila po žiarivom koberci lístia k miestu, odkiaľ predtým vybehol vlk a Julianna ju nasledovala.

S každým krokom jej bolo viac a viac jasné, že urobila správne, keď sem prišla. Toto miesto bolo čímsi čarovné. Studený vzduch jej vnikal do nosa, ale nedostal sa pod požičanú bundu. Vládlo tu ticho a pokoj, dopĺňané len tichým štebotaním nejakého vtáka.

Akoby z nej opadol všetok stres. Všetky tie mesiace, neúspešné pokusy o otehotnenie, v podstate celý jej život bol zabudnutý. Nemyslela na svoju prácu, nemyslela na problémy, nemyslela na nič, len si vychutnávala čistotu a pokoj jesennej prírody, ktorá sa čoskoro uloží do zimného spánku. Julianna mala pocit, že presne to potrebuje aj ona.

Rozľahlá chata sa pred nimi vynorila z ničoho nič. Keby ju Rhiannon neviedla, Julianna by ho nikdy nezbadala, aj keby šla tesne popri ňom.

Rhiannon pružným krokom vybehla po niekoľkých schodoch a doširoka otvorila dvere. Potom sa obzrela na Juliannu a uškerila sa od ucha k uchu.

- Vitaj!

Julianna váhavo vošla dnu. Obklopila ju vôňa borovicového dreva, živice a trochy dymu, ktorá naznačovala, že je tu krb. Aj bol. Keď ju Rhiannon viedla ďalej do útrob podivne príjemného domu, zazrela obrovitánsky krb, v ktorom veselo pukotal oheň.

Keď sa k nemu priblížili, začula tichý ženský hlas.

- ...a dobrá Strážkyňa odtrhla zlému Teriánovi hlavu a hodila ju do plameňov. Tak vyslobodila toho človeka. A keď sa Terián premenil na popol, vrátila sa späť domov k rodine, kde ju privítali ako hrdinku. Zazvonil zvonec a rozprávke je koniec.

Vzápätí sa ozvali dva detské hlasy.

- Ešte, babička! Ešte jednu rozprávku!

- Stačilo, mládež. Aj tak ste mali dávno drichmať.

- Ja som spala v lietadle!

- A ja som zaspal ešte v Afrike! Ani neviem, že sme leteli! – druhý detský hlas bol takmer odutý. Julianna so záujmom počúvala, hoci pochybovala, že trhanie hláv a ich spaľovanie je práve vhodným výrazivom pre malé deti.

- Koniec diskusie. Máme návštevu, ak ste nepostrehli. Ak nechcete ísť spať, choďte sa s ňou zoznámiť. – teraz zaznel babičkin hlas tvrdo a nekompromisne. Z kresla s obrovským operadlom sa zdvihli dve malé postavičky a cupkali ku dverám, kde stála Julianna.

Deti. Stislo jej srdce.

Deti pred ňou zastali. Mali asi štyri roky, chlapček mal čierne vlásky a modré oči, dievčatko bolo ryšavé a pehavé ako Pippi dlhá pančucha. V živote nevidela dve rozkošnejšie deti a to ich videla stovky – bola predsa detská lekárka.

- Ahoj. – pozdravili deti unisono.

Sklonila sa k nim a usmiala sa.

- Ahoj. Ja som Julianna. A vy ste kto?

- Ja som Sara MacKennová Gaylanová a toto je môj brat Kevin. Sme dvojčatá. – vyhlásila dievčinka dôležito.

- Ty sa vydávaš za strýka Nica?

Julianna vzdychla. To o tej dohodnutej svadbe vedia ešte aj deti?

- Už to tak vyzerá.

Sara sa zamračila.

- Presne to povedal aj strýko Nico. Asi ťa nebudem mať rada, dúfam, že sa nenahneváš.

- A prečo? – usmiala sa Julianna.

- Chcela som, aby počkal, kým vyrastiem a potom by som sa za neho vydala ja.

Julianna s vážnou tvárou počúvala Sarine výlevy.

- No, to je škoda. Mohli by z nás byť kamarátky. Vieš čo, dohodnime sa! Ja si ho vezmem teraz a keď vyrastieš a stále ho budeš chcieť, tak ti ho nechám, čo ty na to?

Sare sa to nepozdávalo.

- A nemôžeš si ho nevziať?

Julianna pokrútila hlavou.

- Poviem ti tajomstvo, zlatko. Keby muži nemali ženy, asi by zomreli od hladu. Alebo tvoj strýko vie variť?

Sara sa trošku zamračila, ale bol to Kevin, ktorý odpovedal.

- Nikdy som ho variť nevidel. Ani ocko nevie variť. Ani loviť. To vie len mamina.

Sara sa otočila na brata.

- Ale strýko Nico vie loviť.

- Ale nechce. Vraví, že leví samci nikdy nelovia. Vraj je to v prírode zariadené tak, že ich kŕmia levice.

Julianna mala čo robiť, aby nevybuchla do smiechu a zároveň sa stačila diviť. Kde tie decká vyrástli?! A čo je to za chlapa, ktorý sa prirovnáva k levovi?

Kým ju zamestnávali tieto otázky, z kresla sa zdvihla staršia žena. Julianna by čakala, že bude prinajmenej krivkať, opierať sa o paličku, alebo sa hrbiť, ale Megan Gaylanová – lebo Julianna nepochybovala, s kým má tú česť – bola vystretá a vzpriamená ako kráľovná.

Z jej tváre i z celého jej zjavu vyžarovala nekompromisná prísnosť absolútnej vládkyne a keď Julianne podala ruku, jej stisk bol pevný, takmer mužský.

- Vitajte, Julianna. Som Megan Gaylanová.

- Teší ma, pani Gaylanová.

- Hovorte mi Megan. Rhiannon, prines kávu! Poďte, posadíme sa. – nebol to návrh, ale rozkaz. Juliannu také veci nevytáčali, mala k starobe úctu a zastávala názor, že v určitom veku si človek môže dovoliť byť svojský a výstredný.

Rhiannon sa v sekunde vrátila s pollitrovým kýblom kávy, čo bolo presne to, čo Julianna po nočnom lete potrebovala. Vďačne sa na ňu usmiala a mladá žena jej úsmev vrátila. Julianna si všimla, že Rhia si s Megan vymenila zvláštny pohľad a potom na stôl položila aj kľúče od auta.

Len čo sa usadili k stolu, dvojčatá ich nasledovali a Kevin pomykal Juliannu za ruku. Pozrela dolu na neho a on s vážnou tvárou povedal.

- Sara a ja nechceme, aby strýko Nico umrel od hladu.

- Môžeš sa za neho vydať. – vyhlásila Sara s toľkou veľkodušnosťou, akoby práve obetovala svoje srdce na oltár vlasti.

- Takže môžeme byť kamarátky? – usmiala sa Julianna sprisahanecky.

Sara prikývla.

- Aj ty sa so mnou chceš kamarátiť, Kevin?

Chlapček prikývol a venoval jej široký úsmev.

- Dobre, decká. Choďte sa hrať ku krbu. – poslala ich Megan a vymenila si s Rhiannon pohľad.

- Nezabudnite, pred Juliannou nemusíte nič skrývať. Už čoskoro bude patriť do našej rodiny.

Obe deti prikývli, rozbehli sa ku kozubu, sledované Julianniným túžobným pohľadom. A tak jej vôbec nič nebránilo vo výhľade na to, ako sa vzduch okolo detí odrazu zavlnil a priamo pred jej očami sa z detí stali tigríčatá, ktoré sa s prskaním na seba vzápätí vrhli a neškodne sa začali klbčiť.

Stolička zahrmotala po dlážke, keď Julianna vyskočila, akoby si sadla na ježa. Oči jej takmer vypadli, ale nech sa dívala ako chcela, stále to boli tigríčatá – oranžové, slabo pruhované, ale skutočné malé šelmy, ktoré na seba prskali a klbčili sa vo svetle ohňa z kozuba.

- Tak. – ozvala sa Megan tichým hlasom.

- Toto som mala na mysli, keď som spomínala nadprirodzené schopnosti vášho dieťaťa, Julianna. Teraz ukážte, ako veľmi po potomstve túžite. Na stole máte kľúče od auta a kávu. Čo z toho si vyberiete? Ak kľúče, môžete hneď odísť a pokiaľ budete diskrétna, môžete na toto všetko zabudnúť. Nebudeme vás zdržiavať. Ak kávu, môžeme pokračovať v rozhovore. Takže, Julianna? Čo z toho to bude?



Komentáře k článku.

Menu

O mně

Vitajte na blogu paranormal romance! Nájdete tu veľa lásky, veľa nadprirodzena a veľa happyendov! Dúfam, že sa tu budete cítiť dobre a že sa sem budete často vracať! Príjemné čítanie a krásny deň všetkým! Martina Mrknite sa aj na nové Fórum , kde nájdete preklady Lví přitažlivosti a časom snáď aj iných kníh! :-D

Miniaplikace
Miniaplikace http://www.erlink.cz/klik/UWVSdg1g

Podporujeme

Využite Najrýchlejšie pôžičky na trhu.

Pôžička

Vytvořenou službou WEP.sk - Vlastní blog z vlastního PC. Mapa stránok