.

Kapitola 7

Kapitola 7

Dalton vošiel do Kieranovej kancelárie bez klopania ako obvykle a zaškeril sa na neho, ukazujúc tak medzeru medzi prednými zubami v celej jej sláve.

- Zdar, šéfe! Neuveríte, čo som práve našiel?

Kieran bol nesústredený a podráždený, pretože jeho myšlienky striedavo zamestnávala Skylar Gaylanová a MSP s doktorom Williamsom a profesorom Thorntonom. Nevrlo zazrel na Daltona. Bol to jeden z dvoch policajtov, ktorí spadali pod Kierana. Mal asi päťdesiat rokov, veselé a večne usmiate oči, a priam gigantickú medzeru medzu prednými zubami. Dalton mal priateľskú povahu, no pri výkone svojho povolania nepoznal priateľa a jeho päste mali poriadnu váhu.

- Čo si našiel? – podráždene sa spýtal.

Dalton sa oprel o dvere a založil si ručiská na hrudi. Usmial sa od ucha k uchu a Kieran nahlas zastenal. Okrem iného bol tento jeho podriadený známy tým, že nikdy neprešiel priamo k veci. Rozprával obšírne, pomaly, zdržoval sa detailami a unikala mu pointa. A keď si založil ruky, bolo to jasné znamenie, že z jeho objavu sa stanú úplné litánie a Kieran si ich bude musieť vypočuť.

Vôbec sa nemýlil. Dalton mučivo pomaly opisoval minútu po minúte svoje pochôdzky a Kieran trpel s každým ďalším rozvláčnym opisom zľadovatenej cesty, nového auta Setha Greenwooda, úžasného koláča Peggy MacGregorovej, na ktorý ho pozvala cestou a pokazeného skútra mladého Justina Dawsona, ktorý na celé dve minúty zablokoval cestu, kým ho chlapec neodtlačil na okraj. Napokon sa však Dalton dostal k pointe.

-... a tak prechádzam okolo Medvedieho zálivu, vieš, po tej novej ceste, tá stará je zasnežená a používajú ju len skútre, tam by som zapadol raz – dva, takže idem okolo Medvedieho zálivu po novej ceste a vyhnem sa Molly Evansovej, ktorá viezla decká do školy, sú to poriadni darebáci, tí jej chlapci, hlavne ten starší, daj na moje slová, z toho vyrastie chuligán, zišiel by sa im otec, ale odkedy Molly ovdovela, nechodí na rande. Podľa mňa však musí byť v rodine chlap, nie? No, minul som Molly v tom jej hrdzavom črepe, zázrak, že sa ešte nerosypal, to som zvedavý, z čoho chúďa zaplatí opravu, no a zrazu, čo nevidím?! Na kraji cesty odstavený čierny GMC Savana! Celkom nový, len sa tak blýskal! Zastavím pred ním, či za ním, kto si to má pamätať, však...

Kierana až dvihlo zo stoličky.

- Hovoríš GMC Savana? Čierny?

- GMC Savana. Čierny. – prikyvoval Dalton dôležito a otvoril ústa, aby pokračoval vo svojom rozvláčnom opise. Kieran ho rýchlo zastavil tým, že sám prehovoril. Už by to utrpenie počúvať ho nevydržal ani sekundu.

- Bol tam niekto?

- Nie, ani nohy. Kričal som, volal som, ale na okolí nikoho.

- Bolo auto zamknuté? – vyzvedal rýchlo Kieran, skôr ako sa Dalton opäť zamotá do svojho rozprávania.

Policajt pokrútil hlavou.

- Nie. Skúsil som dvere, ale bolo otvorené. Motor bol úplne studený a v aute bolo ako v chladničke, takže tam asi stálo celú noc.

- Pozrel si sa na papiere?

- Boli v priehradke. Je písané na Summer Gaylanovú. Mimochodom, boli tam aj kľúče.

- Áno! – Kieran víťazoslávne udrel zaťatou päsťou do dlane druhej ruky.

- Určite je to to auto, ktoré tu bola včera nahlásiť malá Skylar, však? – spýtal sa Dalton.

Kieran sa zamračil.

- Poznáš ju? Ja som ju tu v živote nevidel.

Dalton pokrčil plecami.

- Som skoro dvakrát tak starý, ako ty, chlapče! Poznám všetky Gaylanovie dievčatá, poviem ti, sú to krásavice! Príliš často sem nechodia, len čo je pravda, najmä tá mladá generácia trávi väčšinu roka kdesi preč. Ani na Vianoce sa nestretávajú. Občas tu niektorí strávia leto.

Kieran sa postavil a schmatol hrubú vetrovku.

- Kde bývajú?

Dalton neurčito mávol rukou.

- Asi dvadsať kilometrov od St. Mary, celkom pri južnom výbežku jazera. Prakticky v divočine. Choď po starej ceste po brehu jazera. Ak tu bola včera, mal by si vidieť stopy auta. Nesnežilo, ani nefúkalo. Určite to nájdeš.

Kieran vopchal ruky do rukávov a poriadne sa pozapínal.

´ - Kde je auto?

Dalton pokrčil plecami.

- Tam, kde som ho našiel. Zavoláš kriminalistov z Kallispellu? Vziať odtlačky a tak?

Kieran potriasol hlavou.

- Myslím, že viem, kto si to auto vypožičal. Už minulé leto som mladého Evansa prichytil pri niečom podobnom. Nechcem tým deckám robiť problémy, keď nenarobili škodu, len sa im povyhrážam...vlastne to môžeš urobiť ty. Stále tvrdíš, že z deciek Molly Evansovej budú darebáci. Pohovor si s nimi. Nemôžu sa rozvážať na cudzích autách. Ten starší už má šestnásť, mohol by ísť pred súd.

Dalton vážne prikývol.

- Jasné, pohovorím si s nimi.

- Mohol by si ma hodiť k tomu GMC? Máš to cestou. Odveziem to auto Skylar Gaylanovej.

Dalton sa usmial a v tom okamihu si Kieran uvedomil, že svoju žiadosť vyhŕkol nepremyslene. Teraz ho bude čakať najmenej dvadsať minút utrpenia z Daltonových rečí, kým sa dostanú k Medvedej zátoke. Zaťal zuby a hlavou mu prebleskla chvíľková závisť voči Janine. Tá by vedľa Daltona mohla sedieť, usmievať sa a prikyvovať a pritom by nepočula ani slabiku z tých jeho kecov. Vzápätí sa za tú myšlienku zahanbil. Janine nebolo čo závidieť. Mala chúďa ťažký život. Okrem toho sa Daltona bojí ako čert kríža. V podstate sa bojí každého muža, väčšieho, než ona, s výnimkou jeho samého.

Čo mu pripomenulo jej zvláštne správanie sa, keď uvádzala doktora Williamsa. Vyzerala úplne normálne a dokonca ju podozrieval, že s Williamsom skryto, nenápadne flirtovala. Že by to bola známka toho, že sa konečne preniesla ponad strašné manželstvo a je pripravená znova žiť naplno? Hm. To by bolo dobré znamenie. Keby sa len netýkalo doktora Williamsa, ku ktorému Kieran cítil čoraz väčší odpor. Pochyboval o tom, že je ten chlap doktor a ešte viac o tom, že sa volá Williams. A čo sa to stalo s profesorom Thorntonom? Prečo si nespomína na to, že mu volal? A prečo vôbec ten Williams chcel tak strašne vidieť MSP? Čo znamenal ten jeho záhadný telefonát?

Tieto otázky Kierana našťastie zamestnali dostatočne na to, aby cestu s Daltonom prežil v zdraví až do Medvedej zátoky.

Dalton zastavil vedľa čierneho GMC, odstaveného na okraji cesty. Kieran si pozapínal bundu a vyliezol z auta.

Treskúci mráz povolil, pretože obloha bola zatiahnutá ťažkými oblakmi, veštiacimi novú nádielku snehu. Vrcholy hôr sa strácali v nízko visiacich sivých mrakoch, no malo to svoje výhody – sneh sa neblyšťal, ako keď naň zasvietilo slnko, neoslepoval svojou belosťou a preto bude cesta do divočiny pre Kierana o to jednoduchšia.

Dalton podal cez otvorené okienko Kieranovi kľúče od GMC a zaškeril sa.

- Idem za Molly. Už bude doma. Tých jej sopliakov si podám neskôr, ale mal by som jej povedať, o čo ide.

Kieran prikývol a čosi zavrčal, celkom sústredený na auto pred sebou.

Dalton zmizol za zákrutou a hukot jeho motora sa pomaly vytrácal.

Kieran zvedavo podišiel k zadnej časti dodávky a otvoril dvere. Bola prázdna. Nebolo tu vôbec nič. Pokrčil plecami a prešiel dopredu, posadil sa za volant a naštartoval.

Motor naskočil na tretí pokus. Nečudo, v takejto treskúcej zime sa bežne autá nenechávali vonku.

Kieran si všimol, že pôvodnú automatickú prevodovku niekto ručne prerobil na manuál a potešilo ho to. Nemal rád automaty. Oberalo ho to o radosť z jazdy.

Opatrne vycúval na cestu a otočil sa.

Rovno na juh, povedal Dalton. Nemôžeš to minúť.

Mal pravdu. Len čo opustil St. Mary a pustil sa po ceste lemujúcej jazero, zostali pred ním na snehu len jediné stopy pneumatík.

Uvedomil si, že zatiaľ čo pozerá na cestu pred sebou, srdce sa mu rozbúšilo silnejšie, keď si spomenul na Skylar.

Čím to len je, že ho tá žena vzrušuje do nepríčetnosti?

Jeho telo okamžite zareagovalo už pri spomienke na jej úsmev a drsný dotyk jej ruky. Dych sa mu zrýchlil...

...a takmer sa vybúral, keď GMC náhle nadskočilo na ľadovom hrbolci a on zinkasoval poriadnu hrču na hlave, keď sa tresol do strechy auta.

Zahrešil, ale opäť sa sústredil na cestu.

Bolo jasné, že po nej nik nejazdí. Teda, nik okrem zvláštnej, samotárskej rodiny Gaylanovcov, ktorí bývali v Bohom zabudnutej divočine.

Kým sa dostal k najjužnejšiemu cípu jazera St. Mary Lake, bol bohatší o dve ďalšie hrče. Za to ho však odmenil pohľad na Lincoln Navigator, zaparkovaný v najhlbšom záveji. Zastavil vedľa neho a rozhliadol sa.

Nevidel nič, žiadnu budovu, ale asi o štyridsať metrov ďalej stáli ďalšie autá, spola zasypané snehom. Niekde tu ten prekliaty dom musí byť!

Vypol motor a vystúpil. Zmrznutá kôra na snehu pod jeho váhou povolila a on sa okamžite zaboril až po stehná. Ticho zanadával a rozhliadol sa okolo seba znova.

Nebolo pochýb, že v lete tu muselo byť nádherne. Z miesta, kde stál, bol úchvatný výhľad na jazero, aj na vrchy, vyrastajúce akoby priamo z neho. Teraz bolo všetko pod snehom a vrchy sa strácali v hustých, ťažkých mrakoch plných nového snehu. Zamračene si pomyslel, že ak začne padať, možno sa odtiaľto ani nedostane.

Náhodne si zvolil smer a odhodlane sa začal brodiť snehom k Navigatoru. Našťastie okamžite natrafil na vyšliapanú cestičku, vedúcu kamsi medzi stromy. Vyliezol zo záveja a oprášil si sneh z nohavíc. Potom sa zahľadel smerom, kam cestička viedla. Najskôr videl iba les. Stromy, sneh, zasa stromy a ešte ďalší sneh. Ale po chvíli pozornejšieho skúmania zistil, že spoza stromov presvitá drevená strecha akejsi budovy a vydýchol si. Tak predsa je to tu.

Pustil sa po cestičke a po sto metroch sa našiel na prahu čohosi, čo pripomínalo dosť obrovskú loveckú chatu. Zdvihol ruku, aby zaklopal, ale čosi upútalo jeho zrak. Ruku opäť spustil a urobil krok vzad.

Naklonil sa a potom si kľakol priamo do snehu.

V hlbokom záveji sa zreteľne črtali odtlačky, ktoré podozrivo pripomínali Monštruózny Sadrový Problém. Akurát boli menšie. Asi o polovicu menšie, než sadrová záhada, ktorá bezpečne okupovala jeho písací stôl.

Ale každopádne, bolo tu zviera, dosť veľké, dosť...

- Hľadáte niečo?

Kieran sa okamžite postavil a zastal tvárou v tvár mladému mužovi s postavou, ktorá sa tej jeho výškou vyrovnala. Muž sa mračil a na rozložitej hrudi si založil ruky. Mal na sebe iba tričko, hoci bola poriadna zima. Tričko, ktoré odhaľovalo tie najväčšie bicepsy, aké kedy Kieran videl. Dofrasa, tento chlap musí jesť steroidy trikrát denne! A šerif si nerobil vôbec žiadne ilúzie – bol obratný a mocný, ale tento muž by s ním vymietol podlahu tak dôkladne, že by pripravil o prácu najmenej dve upratovačky.

- Ehm...som šerif MacKenna. Hľadám Skylar Gaylanovú. Býva tu?

Zamračený výraz na tvári mladého obra vystriedalo pobavenie.

- Aha! Šerif MacKenna! Áno, Skylar je doma. Poďte ďalej.

- A vy ste...?

Obor sa zaškeril a priateľsky natiahol ku Kieranovi svoju labu ako lopatu.

- Mitchell Gaylan. Pre blízkych priateľov Mitch.

Kieran nadvihol obočie, ale ruku prijal.

- Ste brat slečny Gaylanovej?

- Som bratom dokonca dvoch slečien Gaylanových. – usmial sa dobrosrdečne Mitch.

- Ale ak myslíte Skylar, som jej bratranec. – dodal.

- Sme veľká rodina. – zachechtal sa ešte a ustúpil zo dverí, aby mohol Kieran prejsť.

Ešte raz sa obzrel na otlačky v snehu, ale náhle sa mu zatmelo pred očami a zatackal sa.

- Ste v poriadku? – spýtal sa Mitch starostlivo a schmatol šerifa za plece.

- I...Iste.

- To robí tá zmena počasia. Zmení sa tlak a s ľuďmi to robí všelijaké divy. – vysvetľoval Mitch, zatiaľ čo Kierana prakticky dostrkal do predsiene a zatvoril dvere.

Kierana obklopilo príjemné teplo. Otrepal si sneh z čižiem a Mitch sa na neho opäť priateľsky usmial.

- Hneď príde.

Vzápätí sa obrátil smerom ku schodisku, ktoré Kieran videl črtať sa v prítmí a zreval tak, že sklá v oblokoch a Kieranove ušné bubienky sa rozvibrovali v rovnakom rytme.

- SKYLAAAAAR!!!! Máš tu návštevu!!!!


Komentáře k článku.

Menu

O mně

Vitajte na blogu paranormal romance! Nájdete tu veľa lásky, veľa nadprirodzena a veľa happyendov! Dúfam, že sa tu budete cítiť dobre a že sa sem budete často vracať! Príjemné čítanie a krásny deň všetkým! Martina Mrknite sa aj na nové Fórum , kde nájdete preklady Lví přitažlivosti a časom snáď aj iných kníh! :-D

Miniaplikace
Miniaplikace http://www.erlink.cz/klik/UWVSdg1g

Podporujeme

Využite Najrýchlejšie pôžičky na trhu.

Pôžička

Vytvořenou službou WEP.sk - Vlastní blog z vlastního PC. Mapa stránok