.

Víly - Kapitola 2

Kapitola 2

Zdvihnúť jej veličenstvu telefón má rovnaké následky, ako priložiť si pištoľ k hlave a stisnúť spúšť. Ušné bubienky vám dajú zbohom a mozog sa vám roztečie na kašu.

Nezdvihnúť telefón má úplne rovnaké následky, pretože príde za vami a urobí to osobne.

Telefón má tú výhodu, že keď ide do tuhého, môžete ho vypnúť.

Zdvihla som a povedala:

- Záchytné stredisko pre nymfomanky v núdzi. Ak ste nymfomanka v núdzi, stlačte jednotku. Ak chcete hovoriť s niektorou z našich pacientiek, stlačte dvojku. Ak ste kráľovná Erasma, zložte prosím a neopakujte voľbu tohto čísla.

- Veľmi vtipné, Raeneva. – povedala kráľovná bez stopy smiechu v hlase. Jej zmysel pre humor je starý a vysušený, ako ona sama.

- Ako sa ti darí? – spýtala sa dychtivo. Nie že by sa zaujímala, len sa chcela škodoradostne popásať na mojich problémoch. Tú radosť jej nedoprajem.

- Dobre. Práve si idem zatancovať a zbaliť nejakého ľudského chlapa s dlhým a hrubým kolíkom. Mimochodom, robím to tak už dva roky, večer čo večer a ešte mi za to platia. Asi by som sa ti mala poďakovať, že si ma sem poslala. Je to tu vážne super.

Na druhej strane zostalo zarazené ticho. Nech čakala čokoľvek, toto asi nie. To ticho som si vychutnávala, ale keď trvalo dlho, uvedomila som si, že budem meškať do práce.

- Prečo voláš, kráľovná? Mám dosť naponáhlo.

Jej hlas bol teraz chladný ako ľad. Sršala z neho vyhrážka.

- Nenaznačuješ, že ťa zdržujem, však nie?

Myslím, že nie. Nič nenaznačujem. Vyjadrila som sa na rovinu. Pravdaže ma zdržuje! Ale povedať jej to... no, mám svoj život rada. Erasma vie, ako ho znepríjemniť.

- Nie. – povedala som, škrípajúc zubami.

Erasma sa zasmiala a ten zvuk znel ako cinkanie zvončekov. Všetky sa tak smejeme. Smrteľníkom to pripadá rozkošné.

- Kto bol ten muž, ktorý zdvihol tvoj telefón včera večer?

- Will. Platí polovicu účtov a zohrieva mi posteľ.

- Teba to vyhnanstvo vôbec nepolepšilo, však, Raeneva?

Teraz bol rad na mne, aby som sa zasmiala. Pre istotu len do dlane, aby ma nepočula. Nahlas som však povedala.

- Príšerne trpím, kráľovná, prosím, odpusť mi a vezmi ma znova domov! To si chcela počuť?

- Bez tej teatrálnosti, ale zhruba. – pritakala rozladene.

- Ako sa má Andrew? Už obýva tvoju posteľ? – zmenila som rýchlo tému.

- Nie! – zajačala hlasom, ktorý by mohol trieštiť sklo. Divím sa, že nevyhodila mobilný signál.

Odtiahla som mobil od ucha, aby môj sluch neutrpel ešte viac. Prístroj ešte chvíľu škriekal. Postupne sa jej hlas utišoval a tak som si ho priložila na ucho znova.

- ...takže dúfam, že s tým súhlasíš.

S čím?

- Áno, samozrejme. – pravdepodobne som odsúhlasila nejaký jej názor, čo nebolo také katastrofálne. Erasma nemá rada nesúhlas. A ja som ju vytáčala už aj tak dosť.

Ako zázrakom sa upokojila.

- V poriadku, sme dohodnuté.

A vzápätí oznamovací tón. S povzdychom som zložila a zamávala na taxík.

Mestským taxíkom chodím iba v čase najvyššej núdze. Ten malý priestor vo vnútri auta býva totiž zamorený zmesou najrôznejších ľudských bacilov, baktérií na odrobinkách z jedla na sedadlách, zvratkov a rôznych telesných tekutín.

Ale keď meškám do práce, je to stav najvyššej núdze a tak som nastúpila do prvého, ktorý mi zastavil a obrnila sa trpezlivosťou. Nie je to moja silná stránka. Dúfala som, že sa ničím nenakazím a nesadnem si do niečoho nechutného, čo bola jediná vec, v ktorú som mohla dúfať.

Aj tak som sa neviezla ďaleko. Len o tri bloky ďalej som zazrela pouličný stánok s fast foodom a uvedomila som si, že som od včerajška nejedla.

Mohla som si dať niečo aj v bare, kde pracujem, ale to, čo tam podávajú... predstavte si prašivú veveričku s rakovinou, ktorú zožral pes napadnutý hlístami. To, čo vylezie z jeho tráviaceho traktu, vyzerá, chutí a páchne presne rovnako, ako burger U kozatej Marcy.

Kúpila som si hranolky. Tie chutia všade rovnako, na zmesi starých zemiakov, prepáleného oleja a posypovej soli sa zrejme nedá nič pokaziť. S vrecúškom v ruke som sa pešo vybrala okolo posledných dvoch blokov a vyšlo mi to tak presne, že posledný hranolček som si strčila do úst, keď som prechádzala vchodom pre zamestnancov.

Hodila som prázdne vrecúško do koša na odpadky a zamierila do šatne. Vo dverách som sa zrazila s Alanom, hrdým vlastníkom Kozatej Marcy a svojím šéfom v jednej osobe.

Uhladil si rednúce vlasy a okato pozrel na hodinky.

- Meškáš. – povedal, ani zďaleka nie tak naštvane, ako si myslel.

Oslnivo som sa usmiala.

- Mohol si tým starým nadržaným hajzľom zatancovať aj sám. Bezo mňa to predsa zvládneš!

Okamžite sklapol a len mi mlčky ukázal, aby som sa šla prezliecť. Odkedy tu tancujem ja, Alanove zisky stúpli o dvesto percent. Stále má panický strach z toho, že ma niekto pretiahne z jeho podniku k sebe a on príde o prachy. Preto mi toleruje...v podstate skoro všetko.

O päť minút neskôr som už mala na sebe kratučký ekvivalent policajnej uniformy – kratulinké obtiahnuté nohavice, ktoré odhaľovali pol zadku, modrú košeľu uviazanú na uzol tesne pod prsiami, v nehoráznom výstrihu sa mi hojdala tenká modrá kravata. Na rozpustené vlasy som si nastriekala ligotavý lak a položila policajnú čiapku. Za široký opasok som si zastokla obušok, na ukazovák zavesila putá. Oči som si obkrúžila čiernymi tieňmi, pery natrela tmavočerveným rúžom a na líca i do výstrihu som naniesla trochu ligotavého púdru.

Bola som rozhodnutá, že dnes si tancovanie užijem a ak bude medzi divákmi čo len niekto prijateľný, užijem si s ním skvelý sex. Willovi na truc.



Komentáře k článku.

Menu

O mně

Vitajte na blogu paranormal romance! Nájdete tu veľa lásky, veľa nadprirodzena a veľa happyendov! Dúfam, že sa tu budete cítiť dobre a že sa sem budete často vracať! Príjemné čítanie a krásny deň všetkým! Martina Mrknite sa aj na nové Fórum , kde nájdete preklady Lví přitažlivosti a časom snáď aj iných kníh! :-D

Miniaplikace
Miniaplikace http://www.erlink.cz/klik/UWVSdg1g

Podporujeme

Využite Najrýchlejšie pôžičky na trhu.

Pôžička

Vytvořenou službou WEP.sk - Vlastní blog z vlastního PC. Mapa stránok